Pietna spomienka pri pamätníku usmrtených na hraniciach v r. 1948-1989 v Kežmarku 22. 6. 2017

13 rokov po odhalení Pamätníka usmrtených na hraniciach v rokoch 1948 -1989 sa uskutočnila v Kežmarku každoročná pietna spomienka venovaná vyše 400 obetiam na hraniciach, ktorú pripravilo Svetové združenie bývalých politických väzňov. Obete komunizmu si položením vencov k pamätníku uctili aj príbuzní Ondreja Brejku a prítomní zástupcovia Konfederácie politických väzňov Slovenska a organizácie Politickí väzni Slovenska Zväz protikomunistického odboja. Účasť na dnešnej pietnej spomienke prisľúbil primátor mesta Kežmarok PhDr. Mgr. Ján Ferenčák, ktorý sa žiaľ kvôli zmene termínu zasadania mestského zastupiteľstva nemohol zúčastniť a ospravedlnil svoju neúčasť. Ako hostia sa na pietnej spomienke zúčastnili a v príhovoroch vystúpili: Mgr. Ján Endrödi, riaditeľ sekcie dokumentácie Ústavu pamäti národa a predseda strany Nezávislosť a jednota, Ing. Viktor Béreš. Vyslovujeme touto cestou vrelé poďakovanie vedeniu Základnej školy s materskou školou Svätého kríža v Kežmarku, a jej riaditeľovi pánu PaedDr. Pavlovi Krajčimu, za nezištnú pomoc pri zabezpečení 5 žiakov školy, ktorí sa zúčastnili ako vlajkonosiči na pietnej spomienke. Za účasť na pietnej spomienke ďakujeme aj vedeniu Hotelovej akadémie v Kežmarku a početnému zastúpeniu jej študentov. Pietna spomienka bola ukončená hymnami štátov z ktorých pochádzali obete. Pietna spomienka bola ukončená hymnami štátov z ktorých pochádzali obete.

Vážení a milí, dámy a páni, drahí pozostalí po obetiach, ctení prítomní!
Dovoľte mi, aby som Vás v mene predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa, Dr. Ondreja Krajňáka, čo najsrdečnejšie pozdravil a zároveň ospravedlnil jeho dnešnú neúčasť.
Tak ako každý rok, aj dnes sme sa zišli tu, pri Pamätníku usmrtených na hraniciach v rokoch 1948 – 1989, aby sme si spomenuli na obete ostatného totalitného režimu v našich dejinách. Tento režim v snahe obhájiť svoje idey a politiku nezniesol žiadnu kritiku a zo svojich oponentov vyrobil perzekuovaných vnútorných nepriateľov. Hájenie totalitných myšlienok komunizmu však neostalo iba v ideovo-politickej rovine. Od Baltu až po Jadran bola zatiahnutá Železná opona. Na jej bránenie na československom úseku hraníc so Západom boli zriadené špeciálne jednotky Pohraničnej stráže. Zbrane týchto pohraničníkov však neboli namierené iba proti kapitalistickému susedovi, ale aj proti vlastným občanom. Ich snaha uniknúť do slobodného demokratického sveta bola rázne hatená aj brachiálnou mocou.
Takto pred rokom som Vám avizoval pripravované zverejnenie databázy odsúdených podľa paragrafu 109 a nositeľov súdnych perzekúcií. Som rád, že Ústav pamäti národa popri plnení iných zákonných úloh a poslaní, po zverejnení zväzkovej agendy ŠtB, rekonštrukcii útvarov a príslušníkov ŠtB (1966 – 1989) a iných databáz konečne aspoň čiastkovo zverejnil aj výsledky tohto dlhoročného projektu. Sekcia dokumentácie ÚPN zverejnila dáta k viac ako 13000 perzekuovaným osobám, ktoré boli stíhané za pokus o nedovolené opustenie republiky v Západoslovenskom kraji v rokoch 1977 – 1989. Po prvýkrát od pádu Železnej opony sprístupňujeme aj mená 158 prokurátorov, 228 sudcov a 86 vyšetrovateľov štátnej bezpečnosti, ktorí sa na tejto perzekúcii podieľali. Je len smutným obrazom dneška a stále neukončeného vyrovnávania sa s minulosťou, že viacerí z týchto prokurátorov, sudcov a vyšetrovateľov sú podnes súčasťou slovenskej justície. Napokon, po zverejnení tejto databázy aj zo strany médií, čelí jeden z novinárov vyšetrovaniu.
ÚPN, prirodzene, hodlá zverejniť aj pokračovanie týchto zoznamov pre bývalý Stredoslovenský a Východoslovenský kraj. Týmto krokom chceme napĺňať nielen svoje zákonné poslanie a povinnosť, ale zároveň neustať v snahe učiniť zadosť všetkým, ktorí boli poškodení štátom, ktorý porušoval ľudské práva aj vlastné zákony.
Vzdajme v tejto chvíli česť všetkým tým, ktorí padli, ktorí boli mučení, nezákonne stíhaní a perzekuovaní, ktorí boli zavraždení, ktorí stratili svoju slobodu, lebo my žijeme aj vďaka ich obeti po rokoch v slobode. Nech nám v tomto úsilí praje Boh!

Uplynulo už 13 rokov ako sme v Kežmarku odhalili tento skromný pamätník, ktorý okoloidúcim pripomína vyše 400 obetí na hraniciach, ktoré sa stali po februári   1948 v čase takzvanej studenej vojny súčasťou železnej opony. Každá vojna a aj tá studená však prináša zbytočné obete a ľudské tragédie. Obeťami studenej vojny, okrem 280 popravených, desaťtisícov politických väzňov, násilne odvlečených orgánmi NKVD do pracovných táborov v bývalom Sovietskom zväze, či príslušníkov vojenských táborov nútených práv, tzv. pétepákov, bolo aj vyše 400 zabitých pri úteku cez vtedajšie hranice na Západ.
Siedmeho júla 1980 medzi tieto obete pribudli aj mladí ľudia Ondrej Brejka a Milan Dlubač, ktorých pripravili o život príslušníkmi pohraničnej stráže na československo-rakúskej hranici. Po 24 rokoch sme na žiadosť otca Ondreja Brejku previezli ich telá z Rakúska na Slovensko. Zomreli násilnou smrťou, v mladom veku keď mali celý život ešte len pred sebou. Bývalý režim, im nedoprial ani len dôstojný pohreb za účastí ich blízkych, ktorí sa s nimi nestihli ani rozlúčiť. Ich matky nemohli zaplakať nad ich hrobmi, o to väčší bol ich žiaľ.
Dnes keď si mladí ľudia nevedia predstaviť, žeby nemohli vycestovať do zahraničia a na hraniciach by po nich strieľali, najmä mladej generácii už tieto tragické osudy veľa nehovoria.

Dovoľte mi na tomto pietnom mieste zamyslieť sa nad tým, ako môže štát v mene ideológie   nechať vraždiť vlastných občanov. Niektorí Slováci radi prízvukujú, že sme holubičí národ. Bohužiaľ mnohí nechcú nič počuť o smutnom období našej histórie a na socializmus spomínajú len v súvislosti s dodržiavaním ľudských práv v sociálnej oblasti, dostupnými bytmi, podporou mladých rodín a zdravotnou starostlivosťou, pričom nechcú nič počuť o porušovaní iných základných ľudských práv a slobôd.   Ako sa vraví sýty hladnému neverí, o tom by vedeli veľa povedať však len tí, ktorí spoznali aj odvrátenú tvár tzv. reálneho socializmu pod vládou Komunistickej strany, podľa ideológie ktorej boli všetci rovní avšak v skutočnosti niektorí rovnejší.

V tomto zamyslení sa vrátim k novembru 1989, ktorý mal priniesť lepšiu a spravodlivejšiu spoločnosť a návrat k dodržiavaniu základných ľudských práv a slobôd, či už v náboženskej otázke, slobode slova a slobode pohybu. Bohužiaľ až príliš ľahkomyseľne sme sa nechali opiť sladkými rečami o láske a pravde, ktorá zvíťazí nad lžou a nenávisťou a heslá ako „my nie sme ako oni“, umožnili, že k pomyselnej slobode   a demokracii nás opäť viedli tí, ktorí totalitnému systému, v mene ktorého zahynulo mnoho ľudí, prisluhovali a dnes sa pokrytecky hlásia k dodržiavaniu ľudských práv a demokratickým hodnotám.

Hlas politických väzňov bol však po novembri 1989, kedy sa formoval budúci obraz nášho štátu a osudy jeho občanov, žiaľ nežiaduci. Neboli sme to my, kto urobil hrubú čiaru za obdobím komunizmu a kto umožnil získať ekonomickú a finančnú moc v štáte ľuďom prepojených s KGB a ŠtB, ktorí dnes rozhodujú prakticky o všetkom.

Preto to nie sú bývalí politickí väzni a obete komunizmu, ktorí nesú zodpovednosť za to, že miliardy tvorené celé generácie sa preliali na súkromné účty oligarchov a do daňových rajov. Nie sme to my kto nesie zodpovednosť za to, že frustrovaní mladí ľudia, ak nechcú odísť pracovať do cudziny, pretestujú v uliciach proti korupcii alebo hľadajú cestu k tzv. extrémistickým politickým stranám. Nie sme to my, kto nesie zodpovednosť za 3,700 000 exekúcii, bezdomovcov, sociálne samovraždy, tzv. odvrátiteľnú úmrtnosť a za to, že 1/5 našich občanov musí žiť na hranici biedy.

A rovnako to nie sme my, kto nesie zodpovednosť za to, že nemôžu byť splnené slová nebohého predsedu Správnej radu ÚPN Jána Langoša, ktorý pri odhalení tohto pamätníka v roku 2004 pred Bohom sľuboval, že budú zverejnení a potrestaní tí, ktorí sú zodpovední sa smrť Ondreja Brejku a Milana Dlubača.
Vinníci vrážd sa vyhli spravodlivosti a mnohí z nich si pokojne užívajú svoje výsluhové dôchodky. Taká je spravodlivosť po Slovensky. V Poľsku a Maďarsku prijali zákon, ktorý znížil prisluhovačom komunistického režimu o 50 % výsluhové dôchodky a tieto peniaze použili v prospech zlepšenia sociálnej situácie ich obetí. Rodiny Ondreja Brejku a Milana Dlubača sa dodnes nedočkali ani len ospravedlnenia od tých, ktorí boli zodpovední za ich smrť. Dokonca boli aj po smrti znevažovaní a kriminalizovaní, zatiaľ čo ich vrahovia sú považovaní za bezúhonných občanov, ktorí predsa len plnili rozkazy. To isté hovorili pred norimberským tribunálom aj nacistickí zločinci, veď aj oni len plnili rozkazy a dodržiavali vtedy platné zákony.

Smrť týchto mladých ľudí bola chladnokrvne a cynicky plánovanou súčasťou ideológie, ktorá cielené a vedomé zabíjanie ľudí povýšila na čestnú službu vlasti.
Preto nie sú skutočnými vrahmi tí, ktorých za odmenu a osobný prospech prinútili zabíjať ale skutočnými vrahmi sú tí, ktorí tieto zločiny organizovali, riadili a vydávali príkazy. Títo zločinci ale nechodili so samopalmi a cvičenými psami po hranici, títo zločinci všetko organizovali a riadili z pohodlia svojich kancelárii. Ostávali skrytí a v anonymite. Jeden z nich - Alojz Lorenc, v Čechách právoplatne odsúdený za zásah proti študentom 17. Novembra 1989, na Slovensku píše knihy a stál v pozadí jednej z finančných skupín, ktorá je známa s kauzy Gorila o ktorej sa na Slovensku už nehovorí a ktorá sa zahrala dostratena.

Čo môže dnes pre splnenie sľubu Jána Langoša urobiť ÚPN keď sám čelí hrozbe, že jeho činnosť bude deklasovaná len na úlohu štatistu, ktorý bude v súlade s politickou líniou pripomínať len to čo je pre mocným žiadúce? Súčasný predseda správnej radu sa stal nepohodlným, len preto lebo v mene obetí totalitných režimov dôsledne hájil historickú pamäť a využil všetky právne kroky proti hanebnému rozhodnutiu slovenských súdov, ktoré politicky rehabilitovali spolupracovníka komunistickej ŠtB, oligarchu a bývalého ministra financií Českej republiky Andreja Babiša. Predseda Správnej rady urobil len to, čo bolo jeho povinnosťou a čo mu ukladá zákon o ÚPN. Súčasná koalícia podala návrh zákona, podľa ktorého dňom 15. októbra 2017 konči vo funkcii predsedu a ako predseda stráca kompetenciu podávať odvolania a sťažnosti v súdnych sporoch s bývalými agentmi ŠtB.

Žiaľ aj toto je výsledok tzv. hrubej čiary za obdobím komunizmu a našej neschopnosti vysporiadať sa s minulosťou.
Verím, že každá špina sa časom vždy vyplaví na povrch a aj naša mladá generácia pochopí, že pokiaľ sa nedokážeme vyrovnať s minulosťou a vybrať si do vedenia našej krajiny čestných a slušných ľudí, minulosť nás v budúcnosti opäť dobehne.

Ako každý rok aj teraz opakujem, aby sme v mene týchto obetí nemlčali a aj keď je to často ťažké, nebáli sa ozvať ak ide o pravdu a spravodlivosť, a to nie len v prípade nepotrestaných zločinov na hraniciach.
Chcem Vám poďakovať za Vašu vzácnu účasť na tomto pietnom stretnutí, ktorá je dôkazom, že na Slovensku sa ešte vždy nájdu ľudia, ktorí si ctia svojich mŕtvych a svoje obete. Majme na pamäti, že je ešte veľa zabudnutých a neznámych hrobov, kde práchnivejú telesné pozostatky zabudnutých obetí, či už to boli zabití na hraniciach, alebo stovky násilne odvlečených do Gulagov o ktorých ich rodiny ani nevedia kde sa nachádzajú.

Česť ich pamiatke!

Milí priatelia,

V tejto pohnutej chvíli vyjadrujem úctu a hold našim spoluobčanom Ondrejovi Brejkovi a Milanovi Dlubačovi, ktorí prišli o život rukou komunistického režimu 7.7.1980. Tento zdanlivo šťastný dátum spečatil ich život. Už o 9 rokov neskôr po ich úmrtí, prišla vytúžená demokracia, ktorá priniesla nové útrapy, biedu aj chudobu, ale priniesla aj možnosti neobmedzeného cestovania za hranice. Čo z toho že môžeme cestovať, ak ľudia žijú v chudobe a biede, ktorú priamo zapríčinili oligarchické strany ?

Mnohí z nás už nemáme blízkych nažive a pobrali sa do večného života a je potrebné byť blízko ich hrobov a spomínať na nich ako keby tu boli. Spomienky na nich nás udržia v strehu a musíme v mene týchto ľudí bojovať za lepší život za lepšie Slovensko. To je odkaz, ktorý u nás zanechalo úmrtie Ondreja Brejku a Milana Dlubača, ktorých zabil komunistický režim.

Nedá mi sa nezamyslieť, že mnoho komunistov je stále vo funkciách. Je to práve Smer, ktorý nesie zárodky komunizmu, pretože Smer integroval SDĽ, ktorá vznikla na základoch komunistickej strany. Smer je preto reinkarnovaná KSS, ktorá narobila škody celej krajine tým, že oligarchovia odlievajú naše dane na svoje účty. To umožnil Smer a preto proti nim musíme bojovať. Smer nepriniesol žiadne sľubované sociálne istoty. Jediné čo priniesol sú oligarchovia, ktorí odlievajú naše dane na účty ich firiem. To nám Smer dal.
Napr. Juraj Široký bol 11 rokov rozviedčíkom vo Washingtone a to mu umožnilo dostať sa k informáciám ako rozbehnúť biznis. Miesto basy za Harwardské fondy a nezaplatených živnostníkov Váhostav -SK, si užíva peniaze nás všetkých.
Alojz Lorenc tiež ŠTBak v bol pozadí Penty, ktorá dnes odlieva naše zdravotné odvody na Cyprus.
Robert Fico bol tiež členom KSS a oddaným súdruhom podľa posudkov. Vidíme ako súdruh Fico doriadil Slovensko. Andrej Babiš mal donášať ŠTB podľa krížových spisov ŠTB a dnes agenti ŠTB svedčia v jeho prospech. Je to pravá ukážka charakteru ŠTB.

Je preto našou úlohou pre najbližšie roky ukázať prstom kto bol komunista a vyštvať týchto zradcov z politiky aj riadenia spoločnosti.