Svetové združenie bývalých čs. politických väzňov (SZČPV) http://www.szcpv.org je jednou   z troch organizácií politických väzňov na Slovensku, ktoré vznikli po novembri 1989. V r. 1990 vznikla v bývalej ČSFR Konfederácia politických väzňov Slovenska (KPVS), ktorá si predsavzala zaštítiť všetkých politických väzňov zo Slovenska, z ktorých mnohí – tí najmladší – práve vychádzali z väzení v Leopoldove, Ilave aj inde.

             Jadro KPVS http://www.kpvs.sk tvorili preto pri jej vzniku len politickí väzni z obdobia 50-tych rokov 20. storočia. Vo vedení tejto novovzniknutej organizácie nebol nik z mladšej generácie politických väzňov, lebo všetci ešte v tom čase, začiatkom roka 1990  stále boli väzňami komunistického režimu. Kým v ČR boli tzv. chartisti prepustení z väzenia ešte 8. decembra 1989 priamo vtedajším prezidentom  Gustávom Husákom, na Slovensku z 13-tich väzňov odsúdených za trestné činy proti republike (§§Hlavy prvej tr. Zák.), neprepustili nikoho. Oficiálna propaganda ešte v plnej miere ovládaná redaktormi komunistického režimu v rozpore s realitou po 1. januári 1990 oznámila, že na Slovensku politických väzňov už nemajú. Odvolala sa na prepustenie tzv. bratislavskej päťky (bývalý disident Ján Čarnogurský, syn exposlanca Slovenského Snemu Pavla Čarnogurského z obdobia Tisovej vlády počas  2. svetovej vojny,  bývalý vedúci ideologického oddelenia ÚV KSS za Dubčeka Miroslav Kusý, spisovateľka Hana Ponická, Dr Vladimír Maňák a kresťanský aktivista Anton Selecký) http://www.magnificat.sk/htm02/006redakcia.htm ktorých vyhlásili za jediných politických väzňov na Slovensku. Skutočnosť však bola taká, že všetci títo piati slovenskí medializovaní politickí väzni neboli nikdy v riadnom väzení, ale len v tzv. kolúznej väzbe (vyšetrovacej väzbe) po dobu necelých dvoch mesiacov a potom boli počas protestov verejnosti prepustení na slobodu, zatiaľ čo natvrdo zavretí politickí väzni v Leopoldove boli naďalej verejnosti neznámi a teda nik o ich prepustenie  (okrem rodinných príslušníkov) ani nežiadal. Viď knihu „Kmotrou mi bola ŠTB“ http://www.szcpv.org/obj/objednavka.html bývalého redaktora rozhlasu Mariána Dudinského, ktorá získala 2. cenu v anonymnej literárnej súťaži v Toronte.
            KPVS mala od svojho vzniku v r. 1990 po dobu 10 rokov v čele svojho vedenia bývalého agenta ŠtB s krycím menom Ovruč, http://www.cibulka.com JUDr. Júliusa Porubského, čo nepriamo naznačuje, že túto organizáciu účelovo  založila totalitná komunistická mašinéria, ktorá začiatkom r. 1990 mala ešte veľký politický a ekonomický vplyv. Potvrdilo sa to s odstupom času, keď sa KPVS http://www.szcpv.org/04/stb.html#snemhzds čoraz viac dostávala do područia politickej strany HZDS.

          Spor vnútri KPVS vyústil v r. 1998 až do zániku organizácie, na popole ktorej vznikol nový subjekt Zväz protikomunistického odboja (ZPKO),  ktorý zo svojho názvu úplne vynechal pojem „politický väzeň“. Týmto subjektom sa zavŕšil oportunizmus bývalého vedenia KPVS, ktoré sa zrieklo nielen férového postoja voči všetkým politickým väzňom komunizmu, ale naopak, nové vedenie na čele so staronovým predsedom-agentom ŠtB Ovručom  http://www.szcpv.org/07/upn/upn3.html sa dalo cestou cieľavedomej likvidácie demokratických princípov v praktickej činnosti  organizácie z ktorej sa postupne stal klub dôchodcov odkázaný na každoročný bakšiš  zo štátneho rozpočtu (za rok 2006 4.434. 000 Sk). http://www.partnerstva.sk/buxus/generate_page.php?page_id=716 
 
           Martýrium zažili politickí väzni aj po vzniku ZPKO. Táto organizácia  je po Slovenskom zväze protifašistických bojovníkov (SZPB) http://www.szpb.sk/,  najlepšie plateným klubom dôchodcov v SR. http://www.civil.gov.sk/p15/p15-01-05.shtm Ale výsledný efekt ich činnosti je strata prirodzenej autority, ktorú politickí väzni začiatkom deväťdesiatych rokov mali a ich  odsunutie na pokraj spoločnosti.   

Po dvoch rokoch tápania a nestability sa obnovila KPVS pod pôvodným názvom. Na jej čele sa postupne vystriedali JUDR. Pauliny, JUDr. Pittner, MUDr. Neuwiirth a K. Noskovič.V terajšej podobe je však KPVS odtrhnutá od reality a nemá nijaký praktický význam v presadzovaní zmyslupných návrhov pre dôstojný život bývalých politických väzňov, bez nálepky politického trička.

           Táto schizofrénia musela zákonite vyústiť do založenia tretej organizácie politických väzňov, ktorá nechce byť stranícka, ale nemôže byť -vzhľadom na fakt, že ide o bývalých politických väzňov - apolitická. Prioritou SZČPV je vrátenie spoločenskej autority politickým väzňom, vzhľadom na fakt,  že sa najväčšou možnou mierou pričinili o protikomunistický odboj. Ale ako svetové združenie, ktoré vzniklo z vôle emigrácie vo švajčiarskom Zürichu ešte v čase totality s pôvodným názvom“ Světové sdružení bývalých československých politických vězňů v exilu“, máme povinnosť pripomínať si aj každoročné výročia okupácie z augusta 1968. http://www.szcpv.org/06/pieta06.html Našou snahou nie je glorifikácia Dubčeka, ale spomienka na obete okupácie a následnej normalizácie. Napokon tu máme ešte pripomienku vyše 400 obetí totalitného režimu na hraniciach, http://www.szcpv.org/04/pamatnik.htm čo nik neberie ako závažné porušenie ľudských práv a v mnohých prípadoch ako vyslovené vraždy.

             Svetové združenie bývalých československých politických väzňov po zániku organizácie v Zürichu z dôvodu vysokého veku jeho členov pokračovalo vo svoje činnosti v Českej republike, po odstúpení jeho bývalého predsedu Mons. ThDr. Antonína Huvara pápežského preláta http://www.huvar.webzdarma.cz zo zdravotných dôvodov, bola činnosť ukončená.

             Organizácia v Slovenskej republike je v súčasnosti pokračovateľom tradície bývalých československých politických väzňov v exile ako najstaršej organizácie združujúcej bývalých politických väzňov Československa. V roku 1988 bol Svetovým združením bývalých československých politických väzňov v Rakúskom Altnagelbergu odhalený pamätník obetiam komunistického teroru, http://www.szcpv.szm.sk/nagelberg.html umiestený symbolický v blízkosti bývalej hranice, ktorá tvorila do roku 1989 železnú oponu medzi Východom a Západom.

              Po integračnom sneme 6. decembra 2006 http://www.szcpv.org/06/snem.html sa členmi SZČPV- Sekcie násilne odvlečených http://www.szcpv.org/sno.html stali aj bývalí členovia Slovenskej asociácie násilne odvlečených –SANO, ktorá má v súčasností vyše 500 členov.

                Okrem tejto sekcie je súčasťou SZČPV aj sekcia American POWs, http://www.szcpv.org/04/pamat.html , ktorá pátra po vyše 25 000. nezvestných amerických občanoch, ktorí sa stali obeťami studenej vojny a skončili v sovietskych zajateckých táboroch a GULAG-och.

                Sekcia bývalých príslušníkov Francúzskej cudzineckej légie-FCL v rokoch 1946-1954 a ich príbuzných http://www.szcpv.org/fcl/fcl.html sa zaoberá doposiaľ nevyplatenými žoldmi po padlých a nezvestných českloslovenských občanov, ktorí ako príslušníci FCL bojovali proti komunizmu v Indočíne.