Čierna kniha komunizmu, zločiny, teror, útlak

Fragmenty z recenzie knihy " Le livre noir du communisme. Crimes, Terreur, Répression"(Čierna kniha komunizmu, zločiny, teror, útlak) uverejnenej v nemeckom denníku FRANKFURTER ALLGEMAINE ZEITUNG dňa 26. 11. 1997.

Najprv v Paríži a medzičasom už aj za hranicami Francúzka priam ako vlnobitie zapôsobila " Čierna kniha" o komunistických zločinoch, ktorú zostavilo niekoľko historikov a vydalo ju nakladateľstvo Editions Robert Laffont v Paríži. Vo všeobecnosti je predmetný zborník považovaný za prvý obsiahlejší pokus bilancovania. Ako Stéphan Courtois vo svojom predslove pripomína "Komunizmus má na svedomí približne sto miliónov mŕtvych, teda oveľa viac ako nacizmus". Čísla obetí, aké ich uvádzajú jednotliví historici, sú nesporné, preto sa uverejnené diskusie točia hlavne okolo porovnávania dvoch ideológii, v mene ktorých boli masové vraždy vykonávané. Reakcie sa pochopiteľne rozchádzajú: Jedni tvrdia, že komunisti chceli dobro a až po stalinizmus predstavoval deformáciu, ktorá sa nekryla z ideálmi komunizmu, ale nacisti sa už od samého začiatku netajili svojím rasizmom a programovali vykynoženie židov. Lenže komentátori, ktorí sa nemusia vyrovnávať so svojou komunistickou minulosťou, sa domnievajú, že také porovnanie by pre nacizmus mohlo skôr predstavovať mravné alibi. Francúzski komunisti chcú svoje alibi aj naďalej opierať o svoju antifašistickú minulosť, ktorá vôbec nie je taká bieloskvúca, akou by ju chceli mať.

"História je veda o ľudskom nešťastí". Zdá sa, že tento výrok Raymonda Queneausa pôsobivo charakterizuje naše, násilím tak poznačené storočie. Pokiaľ ide o výbuchy násilia, naše storočie určite prekonalo všetky predchádzajúce. Je to storočie veľkých katastrôf ľudstva: dve svetové vojny, komunizmus a nacizmus, aj keď odhliadneme od ohraničených tragédii v Arménsku, Biafre, Rwande a inde. Osmanská ríša sa dala strhnúť ku genocíde Arménov a Nemecko ku genocíde Židov, Rómov a Sintiov. Mussoliniho Taliansko masakrovalo Etiópčanov. Čechom zaťažko pripadá priznať, že ich zaobchádzanie so sudetskými Nemcami v r. 1945/46 rozhodne nemôže byť zbavené podozrivých znakov. Ale v tejto epoche tragédii najsilnejšiu a najvýznamnejšiu úlohu zohral komunizmus. Najviac zaváži fenomén, ktorý mal začiatok v roku 1914 a skončil sa až v roku 1991 v Moskve. Komunizmus vznikol pred fašizmom a národným socializmom a tieto nielen prežil, ale silne ovplyvnil vývoj na všetkých štyroch veľkých kontinentoch.

Je nanajvýš aktuálne, položiť si otázku, čo vlastne rozumieme pod "komunizmom"? Komunizmus ako politická filozofia jestvuje už celé storočia, ak nie dokonca tisícročia. Dá sa zabudnúť na Platona, ktorý vo svojom diele "Štát" predstavil myšlienku ideálnej spoločnosti, v ktorej ľudia nie sú korumpovaní peniazmi a mocou a v ktorej vládne múdrosť, rozum a spravodlivosť? Aj významný mysliteľ a štátnik Thomas Morus, ako lord – kancelár približne v r. 1530 v Anglicku napísal slávny spis "Utópia", za čo mu kráľ Henrich VIII. dal sťať hlavu; aj on patrí medzi priekopníkov predstavy o ideálnej spoločnosti ! Avšak na komunizmus o ktorom sa tu bude hovoriť, nemôžeme hľadieť, ako keby sa vznášal medzi nadzemskými sférami ideí. Je to veľmi realistická ideológia, ktorá bola stelesnená oslavovanými vodcami, ako Lenin, Stalin, Mao Tse Tung, Ho-Či-Min, Castro atď.

Je nutné povedať, že reálne existujúci komunizmus po r. 1917 uviedol do života nešťastnú formu vládnutia prostredníctvom systematického útlaku až teroru. Dá sa oprávnene povedať, že ideológia – ako taká – na tom nenesie vinu? Nostalgici a chytráci budú vždy prichádzať s námietkou, že reálny komunizmus nemal nič do činenia s komunistickými ideálmi. Správne to vyjadril Ignázio Sillone, keď povedal, že revolúcie sa v skutočnosti najľahšie dajú navzájom rozoznať tým istým spôsobom, ako sa rozoznávajú stromy, totiž podľa ich plodov. Ruskí sociáldemokrati, známi ako

"boľševici", sa v novembri 1917 rozhodli, že si osvoja názov "komunisti". Vedeli, že

názov "boľševik" vo vedomí ľudí vyvolával hrôzu, ale názov "komunista" v tej dobe ešte vzbudzoval nádej, nuž sa obliekli do rúcha barančieho.

Treba zdôrazniť, že komunistické diktatúry masové zločiny povýšili priamo na systém uplatňovania vládnej moci. Je pravda, že najtvrdší teror vo východnej Európe trval asi desať rokov a potom zreteľne poľavoval, ale v ZSSR a v Číne hrôza pretrvávala niekoľko desaťročí. Ale aj tam, kde sa teror zmiernil, spôsob vládnutia sa ustálil na úrovni cieleného uplatňovania každodenného útlaku prostredníctvom cenzúry všetkých komunikačných prostriedkov, ako aj prísnou kontrolou hraníc, ktoré sa pre bežného občana stali nepriechodné, ale vzdorovitejší disidenti boli cez ne vysťahovaní násilne. Spomienky na prežitý teror občanov naučili trvale zostávať v strehu, pretože si uvedomovali, že hrozba represií trvá a treba s ňou počítať ako s prostriedkom, ktorý komunisti vedia uplatňovať pohotovo a účinne. Táto zákonitosť komunistického postupu neobišla žiadnu komunistickú krajinu, či už sa jednalo o Čínu "veľkého vodcu", alebo o Kim-Ir-Senovu Kóreu, alebo o Vietnam priateľsky sa usmievajúceho "strýčka HO". alebo o Kubu charizmatického Fidéla, po boku stál "neomylný" Che Guevara; nesmie sa však zabudnúť ani na Mengistuovu Etiópiu, či na Netovu Angolu alebo Nadžibulláhov Afganistan.

Záhadou ostáva, prečo doteraz nebolo legitímne a normálne vyhodnotenie zločinov komunizmu, a to ani z historického a ani morálneho hľadiska. Táto kniha na komunizmus hľadí spod zorného uhla jeho zločinnej dimenzie a rozoberá otázky, ktoré sa týkali nielen toho, čo rozhodli centrály, ale aj dopadov na vývoj v celom svete.

Oponenti bezpochyby budú dokazovať, že všetky zločiny boli podložené "zákonom" a boli vykonávané inštitúciami, ktoré boli riadené medzinárodne uznávanými vládami a šéfovia týchto vlád boli vládnymi činiteľmi nekomunistického sveta obvykle prijímaní s veľkou pompou. Lenže nebolo to tak aj s predstaviteľmi nacizmu? Spomínané zločiny, nie sú posudzované podľa legislatívnych ustanovení komunistických diktatúr, ale podľa písomne nedefinovaných prirodzených ľudských práv.

Napriek tomu, že po Stalinovej smrti v Sovietskom zväze ako aj v "ľudových demokraciách" bol teror zmiernený a obdobne sa tak stalo aj v Číne po Maovej smrti, neznamená to ešte oživenie spoločnosti, pretože "mierová koexistencia", ako bola vyhlasovaná, bola iba "pokračovaním triedneho boja inou formou" a v medzinárodných vzťahoch sa stala akousi trpenou konštantou. No archívy a nespočetné svedecké výpovede dokazujú, že základným rysom moderného komunizmu bol teror a to už od začiatku. Musíme sa rozlúčiť s predstavou, že strieľanie rukojemníkov masaker vykonaných na vzbúrených robotníkov alebo hladomor, ktorému padali za obeť nespočetní sedliaci, sa môže pripočítať iba náhodnej zhode nešťastných okolností, ako sa to občas vyskytne v niektorej krajine. Náš pohľad sa sústreďuje na skúmanie zločinnej dimenzie, ktorá bola charakteristická pre celý komunistický systém a to po celú dobu, čo existoval...

V prvom rade ide o zločiny spáchané na osobách: popravy sa konali rôznymi spôsobmi (zastrelením, obesením, utopením, ubitím; v špeciálnych prípadoch bol uplatnený bojový plyn, jed alebo bola navodená dopravná nehoda), smrť hladom (hladomory, ktoré boli vyvolané zámerne, alebo ak sa nečakane vyskytli, neboli zmierňované), deportácie (pričom smrť mohla nastať vysilením za pochodu, alebo v dobytčích vagónoch alebo aj na ubytovniach na donucovacích pracoviskách v dôsledku telesného vyčerpania, choroby, hladu alebo chladu). Neberieme do ohľadu obdobia tzv. občianskej vojny, pretože je nie je ľahké rozlíšiť, čo sa stalo v rámci bojov medzi štátnou mocou a povstalcami a čo bolo cieleným masakrom na civilnom obyvateľstve. Napriek tomu môžeme vykonať prvú bilanciu, ktorej čísla, opierajúce sa o svedecké výpovede, sú zatiaľ iba približné a musia byť ešte upresnené; ich rádová veľkosť naznačuje, o akú dôležitú tému tu ide.

Prinajmenej 100 miliónov obetí

priameho komunistického teroru na celom svete, z toho najmenej 20 miliónov v ZSSR a 65 miliónov v Číne; vo východoeurópskych štátoch asi 1 milión, v Afrike 1,7 milióna, v Kambodži 2 milióny, v Afganistane 1,5 milióna, v Severnej Kórei 2 milióny, vo Vietname asi 1 milión, ale aj v Južnej Amerike a v iných krajinách, v ktorých sa komunisti pokúšali zmocniť sa vlády, obete prekračujú desiatky tisícou.

Kompletná inventúra hrôzy ešte ani nemohla byť vykonaná. Keď všetko posúdime podľa veľkosti krajiny a počtu jej obyvateľstva, prvé miesto bezpochyby patrí Kambodži, kde Polpot za pol roka stihol najkrutejším spôsobom zabiť štvrtinu obyvateľstva, pričom hlavnú úlohu zohral hlad a mučenie. Naproti tomu v prípade maoizmu človekom otriasa nesmierne vysoké číslo počtu mŕtvych. Pokiaľ ide o leninské a stalinské Rusko, človeku v žilách tuhne krv, keď uvážime, že na jednej strane sa jednalo o experimentálne opatrenia a na druhej strane o dobre premyslené, logicky a politicky podmienené akcie.

Lenin a jeho súdruhovia sa od samého začiatku považovali za vodcov nemilosrdného triedneho boja, v ktorom politickí alebo ideologickí odporcovia, vrátane vzdorovitých vrstiev obyvateľstva, boli považovaní za nepriateľov, ktorých treba vykynožiť. Boľševici sa uzniesli, že každú – aj pasívnu – opozíciu proti ich mocenskému postaveniu zničia právne i fyzicky. Nebolo to namierené iba proti skupinám politických odporcov, ale proti celým spoločenským zoskupeniam (šľachta, meštiactvo, inteligencia, cirkev atď.), ďalej proti stavom (dôstojníci, policajti a pod.)

a sčasti to nadobudlo charakter genocídy. Vyničenie kozáctva po r. 1920 bezpochyby zodpovedná tomu, čo sa kryje pod pojmom "genocída": obyvateľstvo usadené na presne vymedzenom teritóriu, t.j. kozáci, bolo úplne likvidované. Muži boli zastrelení, ženy, deti a staré osoby boli deportované, dediny boli zrovnané so zemským povrchom alebo boli dané do užívania obyvateľstvu, ktoré nemalo kozácky pôvod.

Likvidácia kulakov z rokov 1930 až 1932 bola opakovaním toho, čo predstavovala likvidácia kozákov, ibaže vo väčšom rozsahu. Akcia bola vyžiadaná osobne Stalinom a uskutočnila sa podľa hesla, ktoré bolo rozširované vládnou propagandou: "Kulakov ako triedu vyničiť!" Kulaci, ktorí sa vzopreli proti kolektivizácii, boli postrieľaní a tí, čo akciu prežili, boli so ženami deťmi a starcami deportovaní. Bezpochyby neboli likvidovaní všetci, avšak presné číslo obetí zostáva neznáme. Veľký hladomor z rokov 1932/33 na Ukrajine, ktorý súvisel s odporom poľnohospodárskeho obyvateľstva proti nútenej kolektivizácii, si za niekoľko málo mesiacov vyžiadal šesť miliónov mŕtvych.

V tomto ohľade sa navzájom veľmi ponáša "rasová genocída" s "triednou genocídou". Smrť každého kulackého dieťaťa, ktoré bolo vystavené stalinskému hladomoru, zaváži tak isto, ako smrť každého židovského dieťaťa vo Varšavskom gete, ktoré sa stalo obeťou nacistami umele vyvolaného hladomoru. Toto porovnanie vôbec nespochybňuje zločinný charakter Osvienčimu, kde boli uplatnené najmodernejšie technické prostriedky na rozbehnutie doslova priemyslového procesu na usmrcovanie plynom a na spaľovanie mŕtvol. Nápadne sa to však ponáša na postupy mnohých komunistických diktatúr, ktoré miesto plynu ako zbraň uplatňovali hlad. Režim spravidla kontroloval všetky k dispozícii stojace zásoby potravín, ale tieto rozdeľoval podľa dobre premysleného systému prideľovania podľa "zásluh" resp. podľa "viny" tých – ktorých osôb. Vo dvoch afrických krajinách, ktoré sa samy označovali ako marx – leninské, t.j. v Etiópii a v Mozambiku dokonca ešte v minulom desaťročí bolo obyvateľstvo trestané podobnými zničujúcimi hladomormi.

Nejde tu o to, aby sa robili nejaké pochybné aritmetické porovnávania, akési podvojné účtovníctvo hrôzy, hierarchie krutosti. Fakty však nevyvrátiteľne ukazujú, že komunistické režimy zapríčinili smrť približne sto miliónov osôb, teda viac ako bolo obetí nacizmu. Toto jednoduché konštatovanie by malo podnietiť k zamysleniu nad podobnosťou medzi nacistickým režimom, na ktorý sa po r. 1945 nahliada ako na najzločinnejší systém nášho storočia a komunistickým systémom, ktorého legitimita až do r. 1992 medzinárodne nebola spochybňovaná.

Leninom vypracované a Stalinom a jeho žiakmi do systému zoradené metódy síce pripomínajú nacistické metódy, lenže komunistami boli uplatňované podstatne skôr. Rudolf Höss, ktorý bol poverený zriadením koncentračného tábora v Osvienčimu a neskoršie sa stal veliteľom tábora, vychádzal zo zhrnutia informácii o ruských koncentračných táboroch, ktoré dostal od berlínskych vládnych orgánov.(Viď knihu "Veliteľ v Osvienčimu", autobiografické poznámky Rudolfa Hössa, vydané Martinom Broszatom v Mníchove, 1981, str. 139.)

Koncom dvadsiatych rokov GPU (čo bol nový názov pre Čeku) zaviedlo systém kvót: Každá oblasť, každý okres musel zatknúť určité percento osôb a tieto deportovať alebo zastreliť a to s odôvodnením, že sa jedná o príslušníkov nepriateľských spoločenských vrstiev. Tieto percentuálne sadzby centrálne stanovovalo vedenie strany. Plánovacia zbesilosť a štatistická mánia sa netýkali iba hospodárstva, ale zmocnili sa aj oblasti teroru. Počnúc rokom 1920, po víťazstve červených nad bielymi armádami na Kryme, sa začali uplatňovať štatistické resp. sociologické metódy: obete sa volili podľa presne stanovených kritérií, ktoré sa opierali o dotazníky a tým sa nikto nemohol vyhnúť. Podľa istých "sociologických" metód Sovieti v rokoch 1939 až 1941 organizovali likvidáciu a masové deportácie v baltických štátoch a na obsadenej časti Poľska. Transporty v dobytčích vagónoch spôsobovali také isté "omyly", ako sa ich dopúšťali nacisti. V rokoch 1943/44 – teda uprostred vojny – Stalin dal z frontovej oblasti stiahnuť tisíce vagónov a stotisíce vojakov špeciálnych jednotiek NKVD, aby umožnil behom niekoľkých dní uskutočniť deportáciu kaukazských národov. Táto logika vyvražďovania národnostných skupín, ako ju komunistickí mocipáni uplatňovali voči skupinám vyhláseným za nepriateľov, hoci boli súčasťou ich spoločnosti, našla svoje vyvrcholenie v činoch Polpota a jeho červených kmérov.

Čo sa vedelo o komunistických zločinoch?

Chcel o tom vôbec niekto niečo vedieť? Prečo to trvalo až do konca tohoto storočia, kým sa s touto otázkou začala zapodievať veda? Je jednoznačné, že štúdium stalinských zločinov a obecne komunistického teroru príliš zaostáva za výskumom nacistických zločinov.

Mimoriadna pozornosť, ktorá sa orientuje na Hitlerove zločiny, je bezpochyby oprávnená. Prečo však verejná mienka tak chladne reaguje na svedecké výpovede o komunistických zločinoch? Z čoho vyplýva tak trápne mlčanie politikov? A predovšetkým: Prečo akademický svet nezaujíma žiadne stanovisko ku komunistickej katastrofe, ktorá sa po dobu 80 rokov dotkla tretiny obyvateľstva štyroch kontinentov? Čím sa dá vysvetliť táto neschopnosť, aby sa zločiny proti ľudstvu stali ústredným bodom analýzy komunizmu?

Je naozaj nemožné, aby sa to pochopilo? Alebo skôr prevláda strach, že veci budú pochopené?

Zahmlievanie má mnoho komplexných dôvodov. Kati sa neuspokojili tým, že skrývali svoje zločiny, ale všetkými prostriedkami začali bojovať proti ľuďom, ktorí sa pokúšali poskytnúť informácie o nich..

Na okraj...

Je potrebné konštatovať, že história sa neustále opakuje. Dôverčivosť a ľahkomyseľnosť spojencov po ukončení 2. Svetovej vojny uvrhla veľkú časť Európy do sféry ruského vplyvu a západ sa stal dlhé roky jadrovým rukojemníkom ZSSR. Sovietska expanzia pokračovala Kóreou, Vietnamom, neobišla ani americký kontinent, Afriku až skončila v Afganistane

. Nástup priamočiarej a nekompromisnej politiky vlády prezidenta USA Ronalda Reagana znamenal ekonomický kolaps sovietskeho impéria a nepochybte urýchlil jeho koniec. Tento fakt ostal vo všeobecnosti nedocenený a ani historicky sa mu nepripisuje náležitý význam. Zvrátená teórie a úvahy o "dobrom" Gorbačovovi" a jeho perestrojke, ktorá vrátila postkomunistické štáty späť k demokracii sú zbabelým alibizmom a neschopnosťou pochopiť súvislosti a priznať pravdu.

Už od čias Krista sa raz volalo "hosana!" a neskôr "ukrižuj ho!", táto davová sxhyzofrénia doprevádza dejiny ľudstva. Winston Churchil, v prvých povojnových voľbách utrpel politickú porážku, napriek jeho jednoznačnému prínosu a zásluhám na obrane Anglicka. Obdobne sa zachoval západný svet k vysporiadaniu sa s komunizmom. Trestuhodné nedocenenie závažnosti toho problému a posun k liberalizmu prakticky znamenal uprednostnenie ekonomických záujmov západu pred politickými a morálnymi. Legitimita tohto systému na rozdiel od nacizmu nebola nikdy na medzinárodnej úrovni spochybnená. Jej nositelia mohli preto bez väčších problémov ekonomicky a politicky bez ujmy prežiť. Vznikla tak živná pôda pre transformáciu komunizmu na nacionalizmus či liberarizmus a možnosť týmto novým ideologickým fenoménom aj ďalej pokračovať tými istými ľuďmi v davovej manipulácii. Bez pochýb to potvrdil vývoj v Juhoslávii a "zakonzervovanie" komunistu Miloševiča do pozície vodcu národa. Jeho etnické čistky až príliš pripomínajú nacistické a boľševické praktiky. USA odmietli začiatkom 90. rokov podporiť iniciatívu niekoľkých srbských dôstojníkov – zvrhnúť juhoslovanského prezidenta Slobodana Miloševiča. O niekoľko rokov už sami požiadali Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu, aby bol obvinený zo zverstiev páchaných na civilnom obyvateľstve. Vojenský zásah NATO v Kosove bol podľa zdeformovaných ľavičiarskych schém označený ako agresia. Tzv. disident a bývalý minister zahraničných vecí býv. ČSFR Jiří Dienstbiera, "pravicový" Václav Klaus, obdobne na Slovensku SNS či väčšina ľavičiarov ho oficiálne odsúdili a kontroverzne tak podporili Miloševiča. Paradoxne tí istí ľudia pri mäsových vraždách v Chorvátsku a Bosne argumentovali tvrdením, o pokrytectve a zbytočnosti NATO, ktoré zasahuje len proti Iraku pretože tam ide o ropu a strategické záujmy západu a vyvražďovanie civilistov na Balkáne ho nezaujíma.

Na oživení antiamerikanizmu, a protizápadných tendencii okrem politických chýb prezidenta Buscha, má bezprostredný vplyv aj bezzásadový postoj Západu k otázke komunizmu. Budúce roky ukážu aký bude vedľajší efekt expanzie Západu do krajiny z lacnou pracovnou silou a následne vypustenie „džina z fľaše“ v podobe budúcej superveľmoci – komunistickej Číny. Paradoxne sa dnes z bývalých bojovníkov za slobodu vo vojne proti ZSSR v Afganistane stali teroristi a USA intervenujú v komunistickej Číne, ktorej konverzia biliónových dolárových rezerv hrozí vyvolaním finančnej krízy v USA a pádom amerického dolára.

Komunistickým agentúram sa po novembri 1989 podarilo dokonale zabrániť zjednoteniu Čechov a Slovákov v ich úsilí o debolševizáciu spoločnosti, čím národy bývalého Československa premárnili svoju historickú šancu vysporiadať sa z vlastnou minulosťou a s čistým štítom sa pokúsiť o vytvorenie lepšej a spravodlivejšej spoločnosti.

Viliam Kovalčík