10. júla 1895 sa narodil Mikuláš Gacek, spisovateľ, prekladateľ a národovec, ktorý prežil veľmi pohnutý život a okrem iného strávil v sovietskych gulagoch dlhých a strastiplných 10 rokov.
Prezentácia knihy Miloty Zelinovej Gacekovej Päť osudových návratov
5. decembra sa uskutočnila prezentácia knihy o osude Mikuláša Gaceka. Symbolicky v Ruskom centre vedy a kultúry, keďže Miroslav Gacek mal rád ruskú kultúru, prekladal ruských klasikov, kde prežil takmer 17 rokov života, bohužiaľ, väčšinou nedobrovoľne. Miroslav Gacek bol legionár, notár spisovateľ, prekladateľ. V apríli roku 1945 ho odvlieklo sovietske NKVD do ZSSR. Ani krutých desať rokov, ktoré prežil v sovietskych gulagoch, mu nevzalo odhodlanie postaviť sa nepriazni osudu, neupadol do nečinnosti a beznádeje. Ctil si hodnoty slobody, slobodného života, života v pravde a podľa vlastných zásad, ktorým sa nespreneveril ani v najťažších životných situáciách.
Rodným mestom sa mu stala Budapešť, kde sa 10. júla 1895 narodil. Do Budapešti sa jeho rodičia vybrali z Vyšného Kubína na Orave zarobiť nejaké peniaze na živobytie. Po krátkom čase po návrate domov z Budapešti sa môj starý otec znovu vybral na ďalekú cestu, tentoraz na zárobky až do Ameriky. Neskôr, v roku 1906 sa za ním vybrala za more, do Pensylvánie aj manželka s deťmi. Môj otec sa veľmi rýchlo naučil anglicky a začal chodiť v Greenwalde do školy. Svojmu otcovi pomáhal v kancelárii viesť agendu (denné záznamy o pracovnom výkone okolo sto robotníkov). Baníkom objednával v Chicagu všetko, čo potrebovali: košele, obleky, bicykle... Aj si za to zarobil pár dolárov. Otvárala sa pred ním perspektíva – ísť ďalej študovať do amerických škôl v Pittsburgu, Clevelande... Ale keď sa jeho krstný otec zberal z Ameriky domov, 12 ročný Mikuláš odišiel s ním.
V Dolnom Kubíne chodil do meštianky a po jej skončení do vyššej obchodnej školy, kde v roku 1914 maturoval. Po ukončení školy nastúpil ako úradník Slovenskej banky v Ružomberku. Už počas štúdií sa u neho začína prebúdzať národné cítenie a láska k literatúre. Stretáva sa s inými mladými ľuďmi v tajnom študentskom krúžku Mor ho, kde sa robia plány, ako bojovať za oslobodenie spod jarma Rakúsko-Uhorska.
Začala sa prvá svetová vojna... hneď po maturite bolo treba narukovať. Ako 19-ročný narukoval do Trenčína, do 15. honvédskeho domobraneckého pluku... Po krátkom výcviku ich posielajú na front, zapĺňať preriedené rady bojovníkov v Karpatoch. Pri rieke San padol do zajatia. Zázračná záchrana holého života, ale aj naplnenie jeho zmyslu... Zajatecký tábor v Ašchabade... Práce na poli vo Voronežskej gubernii, v konzervárni v Kurgane v západnej Sibíri...
Po revolúcii v roku 1917 sa prihlásil do československých légií. Zadelili ho do 7. Tatranského pluku na Ukrajine. Dňa 3. marca1918 bola podpísaná mierová zmluva medzi Sovietskym Ruskom a Nemeckom, známa ako brest-litovský mier a nemecké vojská začali prenikať na Ukrajinu, aj Tatranský pluk nasadá do ešalónov smer: Penza, Samara, cez Ural – Omsk, Irkutsk, Bajkal, Vladivostok. Predpokladaný cieľ – do Francúzska, ďalej bojovať na západnom fronte proti utlačovateľom... Šírošíre priestranstvá, otriasajúce zážitky z obrovskej krajiny zmietanej obrodzujúcou i prerodzujúcou revolúciou a občianskou vojnou...
Pokúša sa to, čo videl a zažil vysloviť vo veršoch, uverejňoval ich v Slovenských hlasoch, ktoré v Rusku redigoval J. G. Tajovský a J. Jesenský. Píše si denník, ktorý po návrate spracoval do knihy Sibírske zápisky, vyšli v r. 1936 v Matici slovenskej a dostal za ne literárnu cenu M. R. Štefánika.
Vo februári 1920 sa uzavrelo prímerie a 21. júla z Vladivostoku vyplávala loď Logan s legionármi na palube na dlhú spiatočnú cestu. Plavili sa cez Čínske more, Indický oceán, Červené more, Suezský prieplav, Stredozemné more... V septembri boli v Terste... konečne nastala sloboda a svitla nádej na spravodlivé usporiadanie pomerov. Bol to jeho ďalší návrat domov.
V roku 1921 absolvoval notársky náukobeh v Martine a stal sa notárom na Orave. Najprv v Lokci (1922 – 1926), Párnici (1926 – 1930) a nakoniec v Dolnom Kubíne (1930 – 1939).
Keď sa centrom kultúrneho, literárneho, národného a politického života stala Bratislava, mnohí jeho blízki priatelia opúšťajú vidiek a idú tam. Po príchode do Bratislavy sa zintenzívnili jeho styky s literárnou obcou. Stal sa členom a funkcionárom Spolku slovenských spisovateľov a pravidelne sa zúčastňoval spisovateľských podujatí.
V roku 1940 ho vyslali ako kultúrneho atašé do Moskvy. Najprv bol tam sám, až neskôr za ním odcestovala rodina – mama, staršia sestra Darina a mladšia Zora. Udalosti okolo napadnutia ZSSR v noci z 21. júna na 22. júna 1941 nemeckou armádou a realizáciou plánu Barbarossa (globálny útok proti Sovietskemu zväzu), ukončili pôsobenie zahraničných misií v ZSSR a teda aj slovenskej misie. Po strastiplnej ceste územím zachváteným vojnou sa po roku naša rodina postupne vrátila naspäť na Slovensko.
Vojna sa skončila, všetci sa radovali, vítali lepšie časy... Apríl 1945 priniesol aj ľuďom na Slovensku koniec vojnového utrpenia, ale v našej rodine sa utrpenie znásobilo a jeho dôsledky sme pociťovali ďalších mnoho, mnoho rokov a všetkým nám ostali jazvy na duši...
Keď sa vojna končila, otec odišiel z Bratislavy navštíviť nás, svojich najdrahších, do Dolného Kubína a tá návšteva sa mu stala osudnou. Piaty apríl 1945 bol pre nás jedným z najčernejších dní a začiatkom najhoršej etapy života našej rodiny. V tento deň odvliekli príslušníci NKVD (Národný komisariát vnútorných záležitostí) nášho otca, len tak z ulice, vraj na nejaké udanie – nevedno prečo, nevedno kam.... Našlo sa niekoľko tzv. „priateľov“, ktorí ponúkli našej mame sprostredkovať kontakt s NKVD. Poradili jej, aby dala niečo cenné veliteľovi NKVD a sprostredkovateľovi, že sa jej určite podarí dostať otca domov, veď predsa ide určite o nejaký omyl. Nikto by neveril, že sa nájdu aj takí zlí ľudia, ktorí dokážu ťažiť aj z ľudského utrpenia.
Ešte keď bol otec na našom území, mama sa dozvedela, kde ho väznia. Ruský dôstojník jej povedal: „Prines čižmy, stretneš sa s ním!“ Neskôr od nej vydrankal kožuch a ďalšie dary. Ostalo len pri sľuboch... A tak sme prišli o mnoho cenných vecí, keby sme ich neskôr predali, mohli sme si prilepšiť. Ale čo by naša mama neurobila pre milovaného človeka, len aby ho čo najskôr dostala domov, alebo aby ho aspoň videla. V predstave a nádeji, že sa nám čoskoro náš otec, manžel – živiteľ rodiny vráti, stratili sa v nenávratne u rozličných „rukovoditeľov“ švajčiarske hodinky, kožený kabát, čižmy, zimný kabát s kožušinovým golierom, peniaze, keď sme nemali to, čo požadovali, požičali sme si, lebo naši rodičia nikdy nehromadili majetok, vždy sme žili skromne... Každý, kto zobral úplatok od sprostredkovateľa, oznámil mamke: „Gacek? Neznaju, on uže pošol...“ A takto sa to opakovalo na každej zástavke transportu so zajatcami. Ale čo tam po veciach, horšie bolo, že sa nám kdesi v nenávratne strácal aj náš drahý otec, otec troch dcér: 17 ročnej Dariny, 11 ročnej Zory a ani nie 2 ročnej Miloty. Nádej prerastala v krutú beznádej...
Zo zápiskov Mikuláša Gaceka: „...od 5. apríla ako ma v Dolnom Kubíne „arestovali“, vláčili nás po pivniciach v Párnici, Zázrivej, Ružomberku... Tu mladý svetlovlasý nadporučík – vyšetrovateľ uzavrel protokol, dal si ho podpísať, ale prokurátorovi spis neodovzdali, lebo som mal podstúpiť ešte jednu vyšetrovaciu tortúru. Odovzdali ma do kompetencie kontrarozviedke „SMERŠ“ (smerť špióna) pri hlavnom veliteľstve IV. Ukrajinského frontu. Silou-mocou mi chceli prišiť za golier špionáž, ktorú som vraj v Moskve na našom veľvyslanectve robil (všetci tlačoví atašé sa vraj tým zapodievajú). Ach, aké pichľavé čierne okále mal ten územčistý holohlavý major! Začul som, oslovovali ho Ivan Vasiljevič... No darmo obchádzal okolo nevinného „delikventa“, podozrievavo a výhražne vytriešťajúc oči na mňa, sediaceho na stoličke. Hrozby, ani dohováranie nepôsobili. Až naostatok vytiahol spod spisov Sibírske zápisky, čo ešte v Kubíne NKVD, nevedno na čí pokyn, medzi známymi zohnalo... „Viete vy, že vás ešte aj za účasť v československých légiách v Rusku môžeme súdiť a poslať na šibenicu? Bojovali ste proti sovietskej moci!“ – Bojovali sme za naše národné oslobodenie a len keď nám sovietska moc začala robiť prekážky a vydala rozkaz: odzbrojiť naše pluky – vzopreli sme sa. Major sa vytasil s posledným argumentom: poprehrabával sa v spisoch a vytiahol rodinné fotografie, ktoré mi odobrali: „Toto je kto? Vaša žena, toto dcéra, aj táto, aj toto maličké... Dáme rozkaz zaistiť ich a deportovať na Sibír!“ – Nevinné deti?! Matku, živiteľku?! Zamĺkaš... prišiel si na to, že oponovať, otvárať dušu takýmto zadubencom, bezduchým článkom obrovitého mechanizmu moci, nemá zmyslu. Len už dajte pokoj! Zavše pri takých stereotypných vypočúvaniach ti bezvládne kvicla hlava... Veď nám na slame v pivnici nedovolili spať, vojačik s automatom nás jednostaj okrikoval, ak sme zadriemali. To očividne patrilo do vyšetrovacích metód – oslabovaním bdelosti dosahovať, aby sa „delikvent“ v nestráženej chvíli priznal, čiže preriekol.
Jedného dňa nám „informátori“ oznámili, že ak chceme otca ešte vidieť živého, aby sme šli do Medzihradného, pred dom Dudášovcov, tam ho vraj privezú a potom bude popravený guľkou do hlavy. Sestra Darina si spomína: „Bežali sme tam ako zmyslov zbavené – ja, najstaršia 17-ročná dcéra a mamička. Priviezli ho na vojenskom nákladnom aute, šedivá hlava sklonená, sedel na akejsi škatuli, golier na čiernom kabáte vyhrnutý, bol bledý, nad ním stáli dvaja ruskí vojaci, hlavne pušiek zamierené na otcovu hlavu. Pamätám, ako keby to bolo dnes, fúkal studený vietor, nebo zamračené... „Kde ťa vezú?“ pýtame sa. Ja som si z hrdla sňala teplý šál a hodila som ho hore do auta, ale jeden z vojakov šál šmaril do blata. Otec len smutne pozeral na nás, ale bál sa prehovoriť. O chvíľu auto s hrmotom odišlo, otecko nám nebadane kývol hlavou a my s maminkou sme si uvedomili hroznú skutočnosť – možno sme ho videli posledný raz v živote. Neskôr sme sa už dozvedali len stále zriedkavejšie rôzne rozporuplné správy... že zajatci sú tam a tam... že niekto počas cesty zomrel... nikto nevedel povedať kto...
Zo zápiskov Mikuláša Gaceka: Tak ma vedno s inými prevážali na nákladných autách z miesta na miesto, z pivnice do pivnice, ako postupoval front: z Ružomberka cez Kubín (Medzihradné), hore Oravou, kdesi cez poľské Sliezsko do Ostravy. Auto zastalo pred elegantnou vilou. Nás, asi dvanástich väzňov, starých i mladých, civilov i vojakov – červenoarmejcov, zavreli v suteréne do miestnosti s mrežami na obdĺžnikových oblôčkoch, v kúte obligátna „paraša“. Ukonaní, utrmácaní, zaspali sme na holej doskovej dlážke (strážny nás zamkol a neukazoval sa). Uprostred noci, nevedno, koľko mohlo byť hodín, odrazu nás zobudil strašný hurhaj nad hlavami, dubasenie, spev, výkriky, harmonika... Čo sa robí? O chvíľu našu celu osvietilo beláskavé svetlo rakiet či svetlometov a odkiaľsi zblízka zarapčali salvy guľometov, jednotlivé výstrely z pušiek. „Konec vojny, bratcy, mir!“ – zvolal uradostneným hlasom ktorýsi z väzňov vo vojenskom plášti... Že sme sa len dožili tejto chvíle! Ostrava... 9. máj! Mier! A čo bude s nami? Tortúra pokračuje... Pardubice... Ohlušujúci rozsudok sovietskeho vojenského tribunálu: desať rokov nápravno-výchovných táborov! Na čelo vystúpil studený pot. Horko na duši, bezútešne. Veď je to ako rozsudok smrti! A vonku opojná vôňa agátu, horúčava... A zasa cesta... Ratibor... Z Ratiboru do Ľvova... Osem dní mučenia o hlade a smäde v hermeticky uzavretom vagóne, v letnej horúčave. Väzni napchatí na horných aj dolných pričniach... Holíme sa pribrúsenou lyžicou... Prvý raz reč o lágroch aj medzi nami... prvé kontakty: Omiljakovci, Rolík, odkazy domov... Ľudia chorejú na červienku. Pochytila aj mňa. Trvá osem dní! Slabne i posledná nádej... Noci – strašné!
A už je tu jeseň. Za chvíľu začne zima... Píšem prvý a dlho i posledný list našim – z 27. Septembra 1945... Ba či ho dostanú? Z Ľvova cestujeme do kazachstanského Karabasu... od 30. Septembra do 20. októbra v amerických vagónoch bez priční. V dvojitom vagóne nás je 85. Ľudia napchatí na dlážke bez slamníkov, bez diek, len v tom, čo mal kto na sebe... a už začína mrznúť! Ďalšia štácia tej kalvárie – Karlag... Si väzeň s číslom 310 369 (niekde je uvedené číslo 310 368)... Prichodí ti to všetko ako mátožný, halucinačný sen, na ktorý sa nerado spomína. Lágerníci urobili obrovskú, priekopnícku prácu v najbližšom okolí Karagandy: Lug-Lag, Step-Lag, Kar-Lag...krycie mená... V každom z týchto lágrov po dvadsať – tridsať oddelení a v každom z nich po tisíc, tisícdvesto ľudí... Vo vzdialenosti šesť až osem kilometrov od plánovaného centra mesta vejárovite rozložené „lagpunkty“. Ľudí zvážajú na robotu nákladnými autami. Pracovisko – napríklad devätnásty kvartál – obohnané vysokým, aspoň štvormetrovým plotom s ostnatým drôtom, na rohoch strážne veže... Pri vchode strážnica. Zoskakujeme z áut, s nami dvaja vojaci s automatmi a veliteľ. Pred bránou nástup – po piatich odpočítať! Za bránou sa môžeme pohybovať voľne. Pred plotom tri metre široký pás prekopanej a rozhrabanej zóny, tiež ohradenej ostnatým drôtom... Nové označenie: „roboťaga“ – súci na prácu, silný, „dochoďaga“ – zoslabnutý do krajnosti. Prvá štácia bola Saraň. Piaty kvartál... Rok 1946... Nemocnica. Pomalé umieranie. Po celom tele vredy... Svrab... I tu si mal „anjelov strážnych“. Miron Onufrievič Semec, Gertrúda Vilhelmova... Našli pre teba záchranu i glukózu na celkové posilnenie organizmu. A ďalší dobrodinec – felčiar Arkadij Pavlovič. Osemnásť rokov v lágroch... vtedy mal okolo tridsaťšesť... autor románu Zbavený troch citov – Viery, Nádeje a Lásky, ktorý skoncipoval v hlave... Ďalšia štácia – Sarepta. Poľnohospodárske práce v Kujande, Kojbase... Ešte hlbšie padáš na dno priepasti... A znovu. Nemocnica – záchrankyňa. Doktor Semec pomáha aj na diaľku. Odkazuje Vladimírovi Markovičovi Muratovovi, ako naložiť s ťažkým pacientom. Mocná ochranná ruka sa dvíha nad tebou v najtvrdšiu chvíľu. Oslobodzujú od stráže, neposielajú do roboty (kanále kopať), prideľujú na pomoc ekonómovi do kancelárie... Tu sa objavuje ďalšia dobrá duša – nezištný priateľ a pomocník i sprostredkovateľ korešpondencie s tvojimi najdrahšími – Arsenij Michajlovič Stempkovskij.
Rok 1947 – Kujanda Sereptského oddelenia. Bábuška nám pečie tvrdé pagáčiky a pirôžky naplnené mrkvou a cviklou. Chodíme do roboty – odpratávať sneh.
V roku 1948 – ešte Kujanda. Dostávam prídel cukru s vodou a nadrobeným chlebom. Felčiarka zbadala u mňa krajné zoslabnutie organizmu. Koncom januára až zamdlievanie. Vypravujú ma do nemocnice.
Prelomovým bol rok 1948. Režim zmiernili, začali oddeľovať zločincov od politických. Strava sa rozdeľovala spravodlivo, aj keď jej nebolo viac. Ale zmiernenie ovzdušia neprispelo k utuženiu lágrovej disciplíny, ani k zvýšeniu produktivity práce. Začali štrajky, zajatci požadovali zvýšenie miezd, ľudskejšie zaobchádzanie, oddelenie „blatných“ od politických. Štrajky boli živelné, organizované často na vzdialenosť niekoľko tisíc kilometrov (Noryľsk, Kyngir, Kolyma...). Po Stalinovej smrti sa rozšírili ako na povel – všade. Dosiahli sa nimi akési úľavy: odstránenie čísiel zo šiat, dvere na barakoch cez noc otvorené, mreže z okien barakov preč... Najhroznejšie bolo, že po odpykaní trestu nechávali väzňov – už ako slobodných – v tej istej práci, nepúšťali k rodinám. Násilná kolonizácia... Bývalý väzeň si mohol sem doviesť rodinu. Počet lágerníkov sa dá zistiť iba odhadom: tri a pol milióna v mieri, desať za vojny!
Rok 1949 – lúčim sa s Kujandou. Z Kujandy na Kojbas. Práca sprvu ľahšia – v košikárni metly pliesť, potom znova kopanie kanálov. Spím na zemi na telogrejke, čo mi požičal známy. Práve 24. decembra nás neočakávane transportujú do Sarepty. Moja tunajšia práca – pomáhať v kúpeli, prikladať šašinu na oheň. Od ohniska ma páli, od chrbta mrazí. Oči zapálené od ohňa. Som tu síce viac na očiach, ale bez konvoja. Jedlo na „talóny“. Dajú, čo nájdu v kuchyni. Hneď po Vianociach mi svitla šťastnejšia „suďba“ – idem do kancelárie na pomoc hrbatému normovačovi... I tu markantné postavy – brat Jaroslav, Jožko P., ktorý zabudol rodnú reč. Jano Mudroň so svojimi bačovskými historkami... Láska na kilá... Dvaja Maďari – kamaráti, majú jednu dievčinu – Kazašku... Z frajerky žena... Šaly Géza – bonviván so záhadnou minulosťou, inak tragický prípad: chlapec sa mu utopil v Dunaji, žena sa znovu vydala...
Koncom roku 1949 vlna nového zosilneného teroru zasiahla i u nás v lágroch. V novembri zrušili všetky úľavy (bezkonvojníctvo) a previedli nás do „speclágra“ v Spassku, do tej hromadnej „mohyly národov“. V Spassku sa všetka beznádej odrážala ako v zrkadle. Ľudia rozčarovaní, stratili staré ideály a úporne, mučivo hľadali nové: náboženskí fanatici, vrtichvosti, „blatní“ a ľudia, ktorí nestratili hlavu a srdce... Spassk... tisíce a tisíce starcov, invalidov a nenapraviteľných triednych nepriateľov pozvážaných z celého Karlagu, aby sa z prvej a druhej mužskej a tretej ženskej stala štvrtá zóna tam, za mocnou kamennou ohradou. Starý kameňolom. Vysoko na zvislej skale malinká pravá ikona – temná tvár Krista svieti v tôni. Zázrakom sa sem dostala... Celý ohromný priestor kameňolomu zaplnený postavami... Ukrajinci starí i mladí... Mladý kňaz v bušlate slúži omšu. Nábožný spev sa rozlieha... Melódie pravoslávne, gréckokatolícke... Mladí banderovci – tí, čo potom chladnokrvne vykonali rozsudok nad bývalým brigadírom, starostom baraku Pantelejevom, ktorý po desiatich rokoch tvrdého lágru, zajtra mal vyjsť na slobodu...
Rok 1950 – Sarepta. Kde boli Rusi? Boli tu „blatní“ a oddaní sovietski ľudia. Niekoľko staručkých pravoslávnych kňazov, ktorí pomaly vymierali. Tohto tvojho „ruského ľudu“ nebolo. Ich kosti spočívajú na Pečore, na Kolyme, v sibírskej tajge... neskoro ho oplakávať. Niet koho oplakávať! Ruský národ našich predstáv sa pretvoril v sovietsky národ proletársky so zvláštnou mentalitou. Potom nasleduje znovu Spassk, Karaganda, Poťma...
Návrat po desiatich rokoch
Zlepšenie pomerov v lágri nastalo až po Stalinovej smrti roku 1953. Náš otec sa dožil aj tej pamätnej soboty pred Kvetnou nedeľou v roku 1955, keď sa skončilo jeho desaťročné utrpenie...
Zo zápiskov: ...Z Čopu nás priviezli na nákladnom aute pod plachtou. Bolo nás dvadsaťpäť. Auto zastalo na hradskej v tichom poli... Povetrie prehriate slniečkom je v tomto predpoludňajšom čase láskavé a svieže. Pole, ozimina, svieža oráčina vonia, plnou hruďou vdychuješ do seba zvláštnu tuhú veľkolepú vôňu zeme. Napravo trať, dvojkoľajka. Na trati sa zjavili ľudia – piati, šiesti... v tmavozelených uniformách, dvaja v sivých plášťoch, prostovlasí. Už nás volajú! Berieme svoje batôžky, kufríky... Prvý ide podplukovník, ktorý nás sprevádzal z Moskvy. Ide sám. Bez vojakov. Medzi koľajami ho čakali tí dvaja v sivom. Zdravia sa, otvárajú aktovky... Akt odovzdávania a prijímania repatriantov podľa medzinárodného práva a zvyklostí sa začal... My stojíme v zamĺknutom húfe obďaleč. Hlavy sklonené, do seba pohrúžení. Jano Mudroň sa celý trasie, Danka Koreňová si čosi šepká so svojím Vladom Luptákom, Ing. Zelený z Prahy sa s nami dohovára o tom, či nepoďakovať za všetkých podplukovníkovi za prejavenú pozornosť sovietskych úradov... A podplukovník sa už oddeľuje od skupinky československých predstaviteľov, želá všetkým šťastný príchod domov, salutuje a odchádza smerom na východ. Obstali nás naši v tmavozelených uniformách. Čiapky okrúhle s červeným pruhom – veľmi pripomínajú nám dobre známe postavy s automatmi... Sto krokov po koľajniciach a za traťou dve veľké autá. Autobus a uzavretý nákladiak – „čornyj voron“. Ja som sa dostal do autobusu... samé sklo, krásny výhľad. Ku vchodu si sadajú dvaja žandári s automatmi. Pohýname sa. Trápne mlčanie. Žandári – inak pekné slovenské tváre – sedia so sklopenými očami, automaty schovávajú za chrbty, aby ich tak vidno nebolo. Autobus uháňa utešeným, rozosmiatym jarným poľom. Míňame východniarske „valaly“. Domy úhľadné, plotom ohradené, na štíte krížik alebo soška Panny Márie. Mnohé domy maľujú, ako pred sviatkami. Mlčanie prerušil Jano Mudroň. Núka našich strážcov „papirosami“. Jeden si vzal, druhý nefajčí, ostatní zazerajú... Ideme na Chlmec, Trebišov, Sečovce... Nevieme, kam nás vezú. Vraj pri Prešove je akási filtračná karanténa. Prijatie neveští nič dobré. Nikto nič nevie. So sprievodcami nik viac nenadväzuje rozhovor. Aj Mudroň sa utiahol. Trebišov... Aké čudné nápisy: Odeva, Potraviny, Pohostinstvo... Už niet pochybností, ideme do Košíc. V Košiciach zastali naše autá pred pochmúrnou budovou. Ľudia s automatmi sa stavajú na chodník... Vedú nás zamrežovanými chodbami na poschodie, odpočítavajú nás po osem a zavierajú do ciel. V celách postele zakryté dekami, čisté plachty. Oblôčky vysoko, vysoko, na nich mreže... Šťukli závory. Z našej cely volajú správcu väznice... sme väzni, trestanci? Zo ZSSR nás priviezli a odovzdali ako slobodných občanov! Vysvetľujú: kým nemáme oblečenie, dokumenty... Ešte v noci prichádzajú dôstojníci. Fotografujú, dávajú dočasné legitimácie. Vedú nás do kúpeľa a na lekársku prehliadku. Potom po jednom volajú do kancelárie vyplniť dotazníky. Za písacím slovom sedí mladý človek, vraj prokurátor. Hovorí česky. Slečna zapisuje na stroji odpovede na otázky: prečo a kde vás súdili, aký súd... Mladík hovorí o mylnej ľudáckej separatistickej politike, o zhubnosti a márnosti slovenského nacionalizmu... Odporný, srdce zvierajúci pocit! Márna a zbytočná snaha obhajovať svoju prácu, svoj postoj. Pred kým? Každý hovoríme iným jazykom. Zapisujú miery oblečenia. Predpoludním rozdávajú na chodbe hubertusy (mne dali aj nohavice), doručujú legitimácie, lístky na vlak a po 150 Kčs. Ešte budeme obedovať a popoludní sme slobodní! Na stanicu nás odprevádzajú dvaja civili. Zo stanice volám Darinke do Humenného. Niet jej v nemocnici, ale vrátnik sľubuje „pani doktorke“ odkaz odovzdať. Čo to bolo za stretnutie!!! Hneď aj odosielame telegram domov, do Kubína: „Otecko sa vrátil. V Kvetnú nedeľu som si ho privítala. Zajtra, v utorok cestujeme rýchlikom č. 938 domov. Darina“ Hľa, návrat jeden z najkrajších! Po desiatich rokoch môcť privinúť na hruď milovanú ženu, dcérky, z ktorých za ten nekonečný čas vyrástli dospelé slečny... a to najmladšie, čo malo v tom nešťastnom roku 1945 ani nie dva roky! Jediným spojivom za dlhé roky odlúčenia nám boli ani nie listy, len korešpondenčné lístky, karty, no koľko v nich bôľu, citu i radosti na oboch stranách!
Temer dvanásť ročná som mala prvý raz vidieť svojho ocka... nevedela som si predstaviť, aký bude, či taký, akého som poznala z fotografií... Mala som zmiešané pocity, nemohla som spať, bola som vzrušená... Prišli s Darinkou... bol vychudnutý, celkom bielovlasý, v dobráckych modrých očiach sa zračila radosť spojená so smútkom, ale aj so strachom... Strachom z toho, či je to pravda a či ho zas niekto nevytrhne z kruhu týchto drahých bytostí... Zvítanie po toľkých rokoch bolo dojemné. Rozprávaniu nebolo konca-kraja, stále sme sa vracali k prežitým útrapám.
Boj o živobytie po návrate zo zajatia v roku 1955
Po návrate z Ruska sa bolo potrebné postarať o živobytie, lebo z tej almužny, ktorú sme do tých čias dostávali sme ledva vyžili my štyri. Začali sa nekonečné ťahačky o poskytnutie „sociálnych istôt, na ktoré mal každý občan nášho ľudovodemokratického štátu právo“ – slová pekne znejúce, ale realita bola úplne iná. Veľmi by nám bolo pomohlo, keby sme mohli dostávať tantiémy za otcove preklady divadelných hier, ale jeho preklady boli tabu. Dokonca v roku 1951 vyšiel v Smene článok pod názvom: Preč z divadiel preklady Mikuláša Gaceka.
Keďže sa otec, aj vzhľadom na svoj zdravotný stav nemohol zamestnať, požiadal o invalidný dôchodok, 7. 7. 1955 sme dostali zamietavú odpoveď. Napísali nám, že sa invalidný dôchodok nemôže vybaviť s konečnou platnosťou, lebo „doposiaľ nebolo skončené potrebné šetrenie a od 21. 4. 1955 vám priznávame so spätnou platnosťou preddavok na invalidný dôchodok v sume 300 Kčs mesačne včetne výchovného na dcéru Milotu, narodenú 24. 8. 1943“. Potom nasleduje výmer zo 17. 9. 1955 v ktorom sa píše, že s účinnosťou od 1. 9. 55 mu priznávajú invalidný dôchodok 554,40 plus 70 Kčs výživné. Rozhodnutie je definitívne, lebo možnosť odvolania sa je prečiarknutá. Je tam ešte dodatok, že budú sťahovať každý mesiac po 50 Kčs za „neoprávnene“ prevzatý vdovský dôchodok za máj – 586 Kčs, ktorý vraj mame nepatril! Ale to, že celá naša rodina päť mesiacov žila bez príjmu, nikoho nezaujímalo. Polovicu sumy stiahli už z prvého dôchodku. V liste z 12. 10. 55 bolo napísané, že: „Invalidný dôchodok vám bol priznaný len ako dobrovoľná dávka.“
Od januára 1957 na základe „vládneho nariadenia o zvýšení niektorých dôchodkov“ zvýšili ockovi dôchodok na 720 Kčs (aj s rodinnými prídavkami). Bolo to pre môjho otca veľmi ponižujúce, že ho odbavili znovu len takouto almužnou. Na začiatku roka 1957 (4. 1.) teda otec znovu požiadal o preskúmanie rozhodnutia podľa nového zákona o sociálnom zabezpečení a žiadal priznať dôchodok vzhľadom na celú služobnú dobu, ktorú strávil v štátnej a verejnej službe ku dňu 31. 3. 1950 a priznať ho od príchodu zo ZSSR, teda od 2. 4. 1955. Citujem zo žiadosti: „...moje pôsobenie bolo dňa 5. 4. 1945 celkom bezdôvodne a nezákonne prerušené, keď som bol sovietskymi orgánmi bývalého NKVD spolu s inými čs. štátnymi príslušníkmi odtransportovaný do Sovietskeho zväzu a držaný tam na prácach spojených s výstavbou socializmu (tak sa prezentovali práce v lágroch) celých 10 rokov, až do 2. 4. 1955. Nemohol som si teda svoj nárok na dôchodkové zabezpečenie na čas – ku dňu 31. 3. 1950 uplatniť. Zvyšujete mi mesačný invalidný dôchodok o 95,60 Kčs, povďačný som zaň, ale celkové položenie mojej rodiny sa tým máločo zmení. Ako vám vylíčiť toto psotárske položenie? Keby som bol sám... ale mám manželku, 13 ročnú nezaopatrenú dcéru. Manželka je ešte len 54 ročná, ale povojnové roky útrap a starostí o výživu a výchovu troch nedospelých detí jej podlomili životnú energiu: morí ju silný kašeľ, nemôže v noci spať, zo dňa na deň chradne – už je len kosť a koža. A dcéra v najprudšom štádiu rastu, vyhúknutá ako bylinka, ktorá rastie bez slnka. Obidve by potrebovali výživnejšiu stravu. Ale keď z poukazovaného invalidného dôchodku zaplatíme za byt, za mlieko a rozpočítame si, koľko nám treba denne na chlieb, múku, ostatné potraviny, na kúrenie, elektrinu – na maslo, vajíčka, na niečo výživnejšie nám neostane. Vo vedomí ostane mučivé zistenie, že nám, starým si treba odtrhnúť od úst, kvôli tomu útlemu kvietku, aby neupadlo celkom do suchôt... Staršie, zamestnané dcéry nám pomáhajú ako len môžu, ale my to dobre vieme, dosť sa odriekali v tie ťažké roky. Aj im by už bolo načase zakladať si kúsok vlastného šťastia vo vlastnej domácnosti. Nejde o moju osobu, dnes ešte žijem, ale niť môjho života je vysiľujúcou borbou o bytie zoslabená, môže sa zajtra pretrhnúť. Čo si počnú moji najdrahší, čo si pre mňa aj tak dosť vytrpeli? Veď ešte aj tento skromný invalidný dôchodok ste označili ako dobrovoľný, ktorý mojou smrťou zanikne. Taká je to nevyhnutná vec, ešte aj takýmto provizóriom strpčovať ukonanému pútnikovi súmrak krátiacich sa dní? Aj preto sa obraciam na vás – napravte krivdu. Nemôžem uveriť, že by v našom štáte, ktorého hlavným zmyslom je starosť o človeka, muselo sa krivdiť ľuďom pre nedostatok bezduchých právnych predpisov. Ak by Slovenský úrad dôchodkového zabezpečenia nemohol vec vo vlastnej kompetencii riešiť, prosím o pokyn, na ktorú vyššiu inštanciu by som sa mal obrátiť o nápravu, či na prezidenta republiky, alebo prípadne na príslušné orgány ZSSR.“
Odpoveď prišla až po dvoch mesiacoch, samozrejme zamietavá, paušálna – keďže nebol poistený, nemôže mať žiadne nároky. No, čo si počať, zákon je zákon, ale že tu ide o výnimočný prípad, ku ktorému treba zaujať osobitný postoj, zamyslieť sa nad osudom týchto životom deptaných ľudí. Nie, na toto sa nepodujal nikto. Zbytočné boli listy na rôzne inštitúcie. Pri liste bol dodatok: „Iné zvýšenie, alebo úprava nie je u vás možná. Ak je zdravotný stav vašej manželky taký nepriaznivý, že nemôže vykonávať ani obvyklé práce spojené s vedením domácnosti, má možnosť si cestou odboru sociálneho zabezpečenia ONV v Dolnom Kubíne, požiadať o dôchodok manželky, ktorý je 100 Kčs mesačne.“ Ale ani tu sme nepochodili a Komisia sociálneho zabezpečenia ONV v Dolnom Kubíne sa rozhodla neposkytnúť peňažnú výpomoc s odôvodnením, že „...sa nejaví odkázanosť“.
V Dolnom Kubíne na okresnom výbore KSS mu vyčítali, že bol notárom, vo svojich zápiskoch píše: „Aká je to len pohodlná vec – otrepávať o hlavu to pre nich „potupné“ povolanie – notár. Bez veľkej námahy by sa dalo zistiť, či už v Lokci, Párnici, Liesku alebo v Kubíne, kde po 10 ročnom účinkovaní a svedomitej práci ostala viditeľná stopa – vodovod, kanalizácia, dlažba ulíc, asfaltovanie chodníkov, úprava telovýchovných zariadení, ihriska s tribúnou, detské ihrisko, stavba Hviezdoslavovho pomníka, založenie Hviezdoslavovej spoločnosti Otec ďalej píše: „Mal som mať v okresnej knižnici prednášku o Šolochovovi (mal som k nemu blízky vzťah, prekladal som jeho Tichý Don a Rozoranú celinu, ktorá začala za vojny vychádzať v Slovenských pohľadoch) a vy ste prednášku prekazili.
Moje „vylepšovanie kádrového profilu“
V roku 1960 som zmaturovala na gymnáziu v Dolnom Kubíne (vtedy JSŠ). Ako každý mladý človek v tomto veku som bola plná túžob a očakávaní, s nadšením som vykročila do nového života... ešte som netušila, že budem dostávať od života facku za fackou.
Od 1. 7. 1960 prestali vyplácať na mňa výživné, ocko sa odvolal, lebo do práce som mohla nastúpiť až 9. 8. 1960... samozrejme, že to odmietli a odporúčali žiadať o sociálnu výpomoc. Aj toto odmietli.
Po mojej maturite sestre Zorke povedali na OV KSS v Dolnom Kubíne, aby som si dala prihlášku na medicínu, odbor zubné lekárstvo, lebo že je na Orave nedostatok zubárov, vraj mi dajú odporúčanie! Mohla som sa síce vzoprieť a dať si prihlášku tam, kde som chcela, ale bolo by to zbytočné. Išla som teda so sestrou Zorkou na prijímacie pohovory do Košíc na lekársku fakultu. Moja prvá skúsenosť na prijímacích skúškach vyzerala takto: predpokladala som si, že dostanem otázky, ktorými zistia moje vedomosti súvisiace s odborom štúdia, ale otázky smerovali na môjho otca. Pýtali sa ma, čím bol (notár bolo v tých časoch neprijateľné povolanie), prečo bol 10 rokov väznený v ZSSR... Cítila som sa, ako na výsluchu zločinca, nie na prijímacích skúškach. Prišlo mi to veľmi ľúto a rozplakala som sa... poslali ma von, aby som sa utíšila. Keď už všetci ostatní absolvovali normálne prijímacie skúšky, zavolali ma dnu. Ja som bola v takom strese, že som sa nevedela vôbec sústrediť, ale ani to by nebolo nič platné, lebo aj napriek prísľubu z OV KSS, bolo na mojej prihláške červeným veľkým tlačeným písmom napísané NEPRIJAŤ!!! Videla to na vlastné oči sestra Darina, keď sa bola informovať, aká bola skutočná príčina môjho neprijatia.
Takýto bol teda štart maratónu mojich prijímacích skúšok, absolvovala som ich v priebehu niekoľkých rokov okolo dvanásť. Postupne som si zvykala na otázky, ktoré smerovali k očierňovaniu môjho otca. Chodila som na prijímacie skúšky na rôzne fakulty, kde bola aká taká nádej, že by som sa mohla dostať, lebo nebol o ne záujem z radov študentov, ktorí mali „dobrý kádrový pôvod“. Raz ma dokonca prijali na hutnícku fakultu Vysokej školy technickej v Košiciach, do tzv. nultého ročníka. Ale po dvoch náročných mesiacoch v hlinikárni v Žiari nad Hronom, kde som pracovala v nepretržitej prevádzke v nezdravom prostredí, dostala som z dekanátu oznámenie, že po ďalšom dôkladnom prešetrení mojich kádrových materiálov, rušia moje prijatie na VŠT v tom zmysle, že ma n e p r i j í m a j ú.
„Vrchnosť“ mi odporúčala ísť do výroby, aby som si vylepšila kádrový profil, že potom určite budem prijatá. Išla som teda pracovať do Kovohút v Mokradi, aj s niekoľkými ďalšími spolužiakmi. Po roku praxe vo výrobe, ostatných spolužiakov, samozrejme okrem mňa, prijali. Ja som nastúpila ako nekvalifikovaná robiť sanitárku v lekárni za necelých 600 korún mesačne.
Zo zápiskov otca vidno, ako ho tieto moje problémy okolo prijatia na vysokú školu trápili, ubíjali, cítil sa vinným: „...a pred týmto zdrvujúcim faktom ustupuje všetko: literatúra, plány, naša mizerná existencia. Na čo sme, keď sa tak bezradne a napokon aj hlúpo musíme prizerať, čo sa robí s našim dieťaťom, zrenicou oka. Nežný kvietok, vystavený toľkým ústrkom. Tri roky „vo výrobe“... ako prekonáme novú, ťažkú krízu?“
Medzitým, ako som každý rok chodila na prijímacie skúšky a dostávala som odpoveď: „Pre nedostatok miesta vás neprijímame“, urobila som si ďalšiu maturitu na strednej pedagogickej škole v Levoči.
Samozrejme, že hneď 1. 7. 1960 zastavili poskytovanie výživného na mňa. Ja som mohla nastúpiť do Kovohút v Mokradi až 8. 8. 1960. Keďže bolo pre nás dobrých aj tých 120 korún, ocko v liste z 9. 8. 1960 žiada o preskúmanie a dodatočné poukázanie výchovného. Súčasne pripája potvrdenie Vojenského historického ústavu v Prahe č. 15 204/58 o vojenskej službe konanej v bývalých čs. légiách a prosí o „podľa možnosti a v medziach zákona o primerané zvýšenie môjho dôchodku. Dúfam, že tento dokument, dosvedčujúci žiadateľovu aktívnu účasť pri vzniku československej republiky, na základe ktorej sa dnes buduje ČSSR, bude okrem sociálneho zreteľa, dostatočným odôvodnením oprávnenosti tejto prosby.“
Odpoveď Slovenského úradu sociálneho zabezpečenia:
- výchovné na dcéru Milotu bolo zastavené správne,
- invalidné dôchodky sa zvyšovali najviac na 600 Kčs,
- ak ste však vo veľkej finančnej tiesni, môžete požiadať o poskytnutie jednorazovej podpory.
Jednorazovú podporu sme nedostali, zamietli aj žiadosť o dôchodok pre chorú manželku.
Rehabilitácia
Dlho čakal Mikuláš Gacek na slová uznania, dlho, predlho trvalo, kým sa mu dostalo akého takého zadosťučinenia. Dňa 5. januára 1963 dekrétom č. 1603/62, Najvyšší súd ZSSR otca rehabilitoval, tunajšie úrady nevedeli čo s tým. Nasledovala ďalšia dlhotrvajúca kauza, ktorá sa ťahala od r. 1963, keď žiadal o náhradu utrpenej škody za nezákonné väznenie. Dňa 21. 10. 1963 sa otec obrátil so žiadosťou na ministerstvo spravodlivosti a neskôr dňa 20. 4. 1964 na ministerstvo zahraničných vecí, odkiaľ dostal dňa 22. 5. 1964 odpoveď, že s nárokom na náhradu sa má obrátiť na Injurkollegium v Moskve prostredníctvom advokátskej poradne v Prahe. Dňa 29. 7. 1964 sa teda obrátil na advokátsku poradňu, aby u príslušných orgánov ZSSR žiadali úplné odškodnenie za celý čas väznenia v zmysle čs. právnych predpisov, ktoré sa vzťahujú na občanov, ktorí boli súdne rehabilitovaní. Otec ich upozorňuje na to, že v marci 1963 dostal prostredníctvom ŠBČS z príkazu Vneštorgbenku v Moskve 313,34 Kčs. O mesiac, 30. 8. 1964 upresňuje niektoré požadované údaje a vyslovuje začudovanie nad skepticizmom vo veci odškodnenia za roky neoprávneného väznenia: „Existujú predsa všeobecne záväzné právne normy, ktoré ZSSR v medzištátnych vzťahoch nielen uznáva, ale konzekventne uplatňuje. Je bezvýznamné, či na každý novo sa vynárajúci prípad a problém jestvuje zodpovedajúca vnútroštátna legislatíva. Verím, že keď budete kauzu viesť v takomto duchu, a v duchu dôsledného socialistického humanizmu, ktorý sine qua non existencie ako nášho štátu, tak aj prirodzene ZSSR, rokovanie s Injurkollegiom musí mať úspech.“
Dňa 25. 2. 1965 upozorňuje otec advokátsku poradňu, že už 6 mesiacov mlčia. Konečne dňa 22. 4. 1965 z advokátskej poradne oznámili, že prišla z Moskvy odpoveď, kde sa uvádza odškodné za úplne iné veci ako otec požadoval, je tam tiež poznámka, že na otázku o odškodnení za roky strávené v ZSSR z Moskvy neodpovedali. Na tento list otec odpovedal 30. 7. 1965: „... na váš list som doteraz nemohol odpovedať, keďže som po ťažkom infarkte myokardu...“ Ďalej v liste vyjadruje svoj nesúhlas s ponúkanou sumou 27 rubľov, za osobné veci. Požaduje minimálne 3190 Kčs (asi 319 rubľov). Žiada advokátsku kanceláriu, aby uplatňovala nárok na odškodnenie za roky strávené v ZSSR, lebo spolu s ním boli rehabilitovaní a z pracovných lágrov poslaní domov Francúzi, Američania, Nemci, Japonci a iní štátni príslušníci, ktorí za neoprávnené väznenie dostali úplné odškodnenie. Obracia sana právničku: „Bolo by mi ľúto, keby ste aj Vy, pani doktorka, referentka mojej kauzy, podľahli dnes takej rozšírenej psychóze devalvácie ľudských hodnôt v človeku – psychóze popierania toho senecovského Homo Res Sacra Homini, ako to na vlastnej koži skúšam: akty sa už roky z úradu do úradu posúvajú a nikto sa neodváži za spravodlivú vec váhou svojej osobnosti zaujať... A keby ste verili, že mi v tejto kauze vonkoncom nejde o mizerný groš, ale predovšetkým a hlavne o uplatnenie princípu...“
Dňa 28. 10. 1965 sa otec obrátil na veľvyslanectvo ZSSR v Prahe.
Dňa 4. 8. 1966 sa znovu ozvala advokátska poradňa, že dostali od Injurkollegia odpoveď na jeho sťažnosť v tom zmysle, že 10 rubľov a 90 kopejok mu už poslali a 27. 2. 1963 mu poukázali 27 rubľov za skonfiškované veci. Otec reagoval 24. 8. 1966, že protihodnotu 10 rubľov a 90 kopejok vrátil do ZSSR prostredníctvom Štátnej banky československej, lebo táto suma je pod jeho dôstojnosť, podobne vráti aj 27 rubľov. Žiada, aby upozornili sovietsku stranu, že je ešte stále nevyriešená otázka vecnej škody a ani otca, ako cudzieho štátneho príslušníka, na náhradu za neoprávnenú väzbu v rokoch 1945 – 1955, ktorá spôsobila ujmu na zdraví a ľudskej dôstojnosti a v neposlednom rade aj z pracovných výkonov. Na tento obšírny list dostal dňa 6. 12. 1966 odpoveď z advokátskej kancelárie, že Injurkollegium oznámilo, že ani ministerstvo financií ZSSR nemá možnosť poslať inú náhradu, aká bola uvedená, z tohto dôvodu považuje advokátska kancelária v Prahe záležitosť za bezpredmetnú a vec odkladá.
Poslednou otcovou aktivitou v tejto kauze je list predsedníctvu Slovenskej národnej rady. V ňom opisuje celú kauzu žiadostí o finančnú náhradu a svoje rozhorčenie nad tým, že mu Povereníctvo SNR pre financie bez odôvodnenia zamietlo vrátiť ponižujúcu sumu do ZSSR. List sa končí: „Zverujem túto kauzu na spravodlivé uváženie do vašich rúk – nevidím predbežne iné východisko – dúfam, že vaše rozhodnutie nebude len rozhodnutie podľa mŕtvej litery, ale aj – ruku na srdce ako to vyššie hľadiská, mravné aspekty nášho národného a štátneho spoločenstva kážu a ktoré je SNR povolaná v našom živote navonok i voči jednotlivcom, občanom tohto socialistického štátu uplatňovať.“
Čokoľvek, ktorúkoľvek oblasť života vezmeme, vo všetkom nám robili prekážky, čo bolo pre iných samozrejmosťou, pre nás to bolo nedosiahnuteľné. Napríklad: keď sme si chceli zlepšiť našu zúfalú finančnú situáciu predajom pôdy, ktorú otec kúpil ešte v roku 1923, nedovolili ju predať, že je to poľnohospodárska pôda. Krátko na to, štát predal túto pôdu ľuďom ako stavebné pozemky, my sme z toho nedostali ani korunu! Ďalšiu pôdu, ktorú zdedil otec, aj jeho dvaja súrodenci, mu štát skonfiškoval a jeho súrodencom nie! Alebo byt – bývali sme v podnájme, keď ho nový majiteľ žiadal vyprázdniť, my sme nemohli dostať štátny byt. Ponúkli nám síce byt, ale bol zdravotne nevyhovujúci, nedalo sa v ňom bývať. V našej finančnej situácii to znamenalo, že sme sa museli zadlžiť. To isté zažila aj sestra Zora, keď dom, v ktorom bývali zrúcali a ani pre jej mladú rodinu sa náhradné bývanie nenašlo.
Otcove práce mohli vyjsť až po roku 1989 – Po smrti otca vyšla spomienková práca o Ladislavovi Nádašim Jégém Rovesník, v roku 1996 vyšla kniha Surová býva vše pravda života... Denníkové zápisky z rokov 1937 – 1944. Spracovala ich sestra Zora Kramerová rod. Gaceková. Pod názvom Návrat z anabázy bol v Literárnom týždenníku z roku 1992 č. 9 uverejnený posledný rozhovor s Mikulášom Gacekom. Je signifikantné a zároveň aj smutné, že rozhovor, hoci pochádzal ešte z novembra 1970, mohol vyjsť až o 22 rokov.
Jeho práce a preklady oceňovali mnohí literárni kritici, napríklad H. Bartek píše: „Málo máme takých prekladateľov, ako je Mikuláš Gacek, z ktorého prekladov potešiť sa môže i básnik, lebo toľko je v nich nových zvratov, obrazov, porovnaní, akých sme doteraz v slovenčine nečítali. I reč je hladká, plynná, bez kostrbatosti! Takýmto smerom treba ísť a slovenčina v krátkom čase okrem svojich vlastných domácich fondov rozmnoží sa i tými jazykovými kvalitami, čo si stvorili spisovatelia v iných jazykoch.“ Medzi najvyššie ocenenia treba zaradiť zvolenie otca za mimoriadneho člena Slovenskej jazykovednej spoločnosti ako prejav uznania „za zásluhy v oblasti kultúry spisovného jazyka“, ako mu to napísali 17. 12. 1941 prof. Dr. Ľ. Novák a Dr. Š. Peciar.
Zora Jesenská mu v roku 1942 v liste píše: „...Keď som bola ešte mladá a hlúpa, myslela som si, že je slovenčina nie taká reč, čo by mohla zachytiť celú krásu diela svetovej literatúry a čeština, zdalo sa mi, tak veľmi, veľmi nad ňu vyniká! Až keď som potom čítala Gacekove preklady, uvedomila som si, že i po slovensky sa dá pekne povedať čokoľvek na svete“.
Otec sa nedožil plnej rehabilitácie, zomrel v Dolnom Kubíne 22. januára 1971.
Milota Zelinová - Gaceková
Dokumenty, ktoré sa dajú nájsť na webe:
Dokumentárny film o životných osudoch Mikuláša Gaceka:
Rozhlasová relácia Osudy, ktoré písalo 20. storočie:
V dnešných rozhlasových Osudoch, ktoré písalo 20. storočie vám prinesieme príbeh spisovateľa Mikuláša Gaceka. V júli si pripomíname 120. výročie jeho narodenia. Bol legionárom z prvej svetovej vojny aj väzňom Stalinových gulagov. O období prvej svetovej vojny, ktorú strávil v ruskom zajatí, napísal aj svoje legendárne Sibírske zápisky. A vznikla tu aj jeho osudová láska k ruskej literatúre. V Rusku sa ocitol aj v období druhej svetovej vojny a videl, čo s krajinou urobil totalitný režim. Ako jeden z mála na to vtedy upozorňoval aj vo svojich Moskovských zápiskoch, dosiaľ nevydaných. Na konci vojny Mikuláša Gaceka odvlieklo NKVD a v gulagu strávil desať rokov. Keď sa vrátil, stal sa pre komunistický režim občanom druhej kategórie – nemohol pod svojim menom publikovať a ani prekladať. Pripomeňte si s nami jeho osudy na Rádiu Slovensko dnes o 22.20 v rozprávaní jeho dcér Dariny Feketeovej a Miloty Zelinovej, ale aj jeho riadkov, ktoré nemohli byť počas jeho života zverejnené. https://www.facebook.com/osudy20?fref=ts
SKVELÝ ÚSPECH V EUSTORY
Študenti stredných škôl z 24 európskych štátov majú možnosť zapojiť sa do súťaže Eustory, zameranej na novodobú históriu. Hlavným cieľom tejto súťaže je podpora vzájomného porozumenia a tolerancie medzi mladými Európanmi a to prostredníctvom poznania spoločnej minulosti. Do slovenského kola tejto medzinárodnej akcie sa zapojil aj žiak našej školy Kristián Urban z III. BC, ktorý za svoju prácu ,,Česko-slovenský legionár Mikuláš Gacek" získal 3. miesto. Slávnostné vyhodnotenie výsledkov 9. ročníka Eustory sa uskutočnilo 24. 6. 2014 v Poľskom inštitúte v Bratislave. Slovenské centrum pre komunikáciu a rozvoj ako hlavný organizátor národného kola pozvalo na vyhlásenie výsledkov aj významné osobnosti nášho spoločenského života, akými sú Eva Siracká – prezidentka Ligy proti rakovine, Ondrej Krajňák – predseda správnej rady Ústavu pamäti národa, alebo Klára Novotná – stála delegátka SR pri UNESCO. Nášmu reprezentantovi Kristiánovi Urbanovi ocenenie osobne odovzdal známy saleziánsky kňaz a charitatívny pracovník Anton Srholec, ktorý nad celým podujatím prevzal záštitu.
Kristián si okrem ocenenia a spomienok na milú slávnosť odnáša zo súťaže aj toto poznanie: ,,Počas štúdia tejto témy som spoznal nielen dejiny prvej svetovej vojny, československé légie a životný príbeh Mikuláša Gaceka, ale pochopil som aj to, že ak človek chce, aby bol svet lepší, musí sa o to aj sám snažiť a bojovať o to ako náš oravský rodák."
Miloš Kázik http://www.ssnizna.sk/index.php?start=80
