Z časopisu Svědomí/Conscience 11/2007
 Nebola len Katyň !
MUDr. Jaroslav Lhotka
Z histórie: Poľsko prestalo existovať po troch deleniach medzi Prusko, Rakúsko a Rusko. Až od r. 1918 opäť začalo existovať. O svoje východné hranice muselo urputne bojovať s boľševickou armádou Ruska v rokoch 1920 -1922. Nemecká agresia bola zahájená 1.8.1939 a sovietska o 14 dni neskôr podľa tajnej doložky k „ paktu o neútočení" uzavretým medzi Ribbentropom a Molotovom 23.8.1939. Poľsko malo byť navždy vymazané z mapy Európy, proti božiemu plánu stvoriteľa, nepriateľmi Boha.

Boľševizácia východných okupovaných území bola zameraná na zúčtovanie s "bielymi Poliakmi" a  „poľskými pánmi". Politrukovia Červenej armády (ČA) vyzývali nepoľské obyvateľstvo na zúčtovanie s triednym nepriateľom a odvolávali sa na utláčaných Ukrajincov, Bielorusov a židov. Z nich napokon vznikli dobrovoľné milície, ktoré pomáhali okupantom udržiavať poriadok podľa marxistickej demagógie o triednom nepriateľovi, pred jednotkami ČA a po nich jednotkách NKVD, ktoré robili "očistu terénu". Už v jeseni 1939 prebehla masová vlna zatýkania a deportácii NKVD. Krutý bol osud viacej než 200 tisíc poľských vojenských zajatcov. Z týchto lágrov zmizli najskôr poľskí vojenskí kapláni a kňazi. Tí, ktorí boli odvezení a internovaní okolo Katyni a tam bolo cez 25 tisíc poľských dôstojníkov, boli prevezení do lesíka pri  Katyni a tam zastrelení a nahádzaní do spoločných  hrobov. Po pripojení baltských štátov k Rusku prebehli aj tam čistky NKVD od Poliakov a veľká vlna deportácii prišla tesne pred vypuknutím Nemecko-sovietskej vojny v júni 1941. Z niekdajšieho poľského územia bolo v máji a júni 1941 deportovaných na 90 tisíc Poliakov. Keďže prepukla vojna 23.6.1941, stačilo ustupujúce vojsko NKVD ešte povraždiť niekoľko desiatok tisíc väzňov, hoci už východné územie bývalého Poľska bola čistkami zdecimované, v mene "pokroku".

V auguste 1944 prebiehalo vo Varšave povstanie podzemnej Armii Krajowej, ktoré bolo zavŕšením akcie „ búrka". Bitku o Varšavu zahájilo na 30 tisíc poľských vojakov  Armii Krajowej. ČA ponechala po päťtýždňovej ofenzíve povstalcov v neistote a pred Varšavou zaujala pozície „ mŕtveho chrobáka". Stalin by sa napokon dostal do nevýhodnej situácie: buď by musel uznať poľskú domácu podzemnú armádu, alebo napredovať podobne ako vo Vilne, Lvove a ďalších mestách na východ od Visly pri likvidačnej akcii búrka jednotkami NKVD. To by tu nebola ľahká úloha  a vyvolalo by to vážnu medzinárodnú komplikáciu. Na východe si prefíkaný Aziat mohol dovoliť opakovať krvavý teror z rokov 1939 -1941, kedy sa spustila satanská mašinéria a najmenej 120 tisíc Poliakov bolo deportovaných do Gulagov a desaťtisíce bolo zabitých. Podobné represie  prebehli pre Poliakov na Litve. Satanská mašinéria zla slávila orgie.

Skutočnými vládcami pri "oslobodzovaní" Poľska od Nemcov sa stali vojenskí komisári NKVD, ktorí mali v rukách ozbrojenú moc a mohli deportovať neobmedzené množstvo ľudí do vnútra ZSSR, alebo ich zlikvidovať. Prítomnosť miliónovej ČA a NKVD znemožnili Poliakom púšťať sa do akýchkoľvek ozbrojených podujatí bez súhlasu Ruska. Pred koncom februára 1945 bola nemecká armáda vytlačená z Poľska a jednotky NKVD pristúpili k čistkám. Všade boli zatýkaní príslušníci Armii Krajowej. Uväznený bol aj jej veliteľ, generál Leopold Okulicki, vicepremiér Jankowski, minister Jasiukowicz a ďalších 16 členov z podzemia, traja z nich, Okulicki, Jankowski a Jasiukowicz už nikdy nevyšli z väzenia NKVD.
Z najväčšej vojny v dejinách vyšlo Poľsko strašne zmrzačené a tým i zmenené. Stratilo skoro polovicu svojho niekdajšieho územia na východe, veľa ľudí tak bolo vykorenených zo svojej vlasti a dostalo územie na západe v ruinách, s cudzou kultúrou, nacistickou.

Poľsko malo pevnú katolícku cirkev, ktorá išla v ťažkých dobách vždy s poľským národom, aj za 2. sv. vojny tomu tak bolo. Množstvo katolíckych kňazov bolo okupantmi likvidovaných.
Nemci ich odvážali do koncentračných táborov, Rusi ich likvidovali, kostoly  boli zatvárané, inteligencia a majetní občania boli likvidovaní. Nacizmus a komunizmus ukázal pravú tvár nepriateľa kresťanstva, náboženstva antikrista.

Na múre kostola sv. Mikuláša v Otmuchove je pri vchode umiestnená pamätná tabuľa venovaná generálovi Leopoldovi Okulickému. Takto si poľská katolícka cirkev váži mučeníkov komunizmu. Dnes sa poľská katolícka cirkev stáva oporou záchrany kresťanstva v Európe pre svoju zásadovosť v otázke cnosti a morálky, v boji proti potratom, eutanázii, homosexualite. Táto morálka však nevyhovujúce liberálnej tlači.

Spoločnosť ovládaná liberalizmom sa podobá rímskemu impériu, ktoré bolo také tolerantné k viere všetkých možných bohov, ale vraždilo kresťanov, ktorí uctievali pravého Boha a hlásali, že bohovia pohanov sú falošní bohovia. Preto sú tradiční katolíci považovaní v EU demokratickými štátmi za nežiadúcich, nielen modernistickou  cirkevnou hierarchiou, sú vyraďovaný z funkcií EP eurosocialistami.

V čase, kedy Putinovské Rusko uzatvorilo hospodársku zmluvu s Nemeckom ohľadom budovania plynovodu Baltickým  morom a vyradením tak Poľská z tranzitných krajín, je Katyň stále citlivou témou pre Poliakov s nedostačujúcim ospravedlnením Putina. Nemci sa vždy v histórii vedeli dohodnúť s Rusmi v náš neprospech, ich cárovná bola prevažne germánskeho pôvodu. Karel Havlíček najlepšie vystihol perom povahu Rusov. Českí komunisti sa neponaučili dodnes.

MUDR. Jaroslav Lhotka, Jičín

VRAH Z  NKVD VYPOVEDÁ

Po popravách si umývali ruky liehom...

           Piotr Klimov narodený V roku 1910, sa členom dnes už neexistujúcej KSSZ stal v roku .1940. Ako bývalý príslušník NKVD bol svedkom popravy poľských dôstojníkov. V jeho výpovediach som  nezmenil ani slovo, nech zostanú dokumentom  strohým a nezaujatým.
          Oblastnej komisii pre rehabilitáciu obetí perzekúcií v Smolenskej oblasti od Piotra Fiodoroviča  Klimova.
Na štátnej politickej správe NKVD Smolenskej oblasti som bol  zamestnaný od roku 1933. Ne­skôr som pracoval, ako strážnik  u Steľmacha (veliteľa ŇKVD) a aj po vojne som bol u NKVD.
          Spomínam si ako som zmýval  krv zastrelených. Robil som to na rozkaz Grigorieva, náčelní­ka garáží. Umýval som autá - poldruhatonovku a j trojtonovku. Obyčajne na ne nakladali pomocou  dopravníka telá zastrelených, aby ich nemuseli  nosiť na nosidlách. Dopravník zostrojil Aľchimovič, ktorý naň namontoval aj motor. Aľchimovič  pracoval v garáži, bol to mimoriadne zručný majster. Predtým mŕtvoly zastrelených vynášali z piv­nice NKVD na nosidlách. Obyčajne to robili šofé­ri. Pivnica, v ktorej sa popravovalo, sa nachádza y budove dnešnej Správy vnútorných vecí Smo­lenskej oblasti na ulici Dzeržinského (tretie okno).
V malej suterénnej miestnosti bol kanalizačný otvor. Otvorili príklop, hlavu odsúdeného položili na okraj a strelili ho do zátylku alebo do spánkov, ako prišlo. Spomínam si, že jedného strelili do brucha. Videl som stopy krvi a dierku v spánku obeti, Odsúdenému hovorili, že  ho prevážajú do Moskvy, vyzliekli ho, a potom zastrelili. Čo robili so šatami, neviem, tam sa popravovalo od roku 1933, obzvlášť veľa ľudí tam zastrelili v rokoch 1933, 1934, 1935, 1936, 1937, 1933 a 1939. Popravovali takmer každý boží deň od večera a mŕt­voly odvážali do Kozích Hôr, vracali sa o druhej hodine v noci. Na autá nakladali celé hromady mŕtvol, niekedy aj 30 - 40 tiel na jedno vozidlo. Mŕtvoly potom prikryli plachtovinou a odviezli. Ok­rem šoféra sprevádzali auto ešte dvaja, traja ľu­dia a veliteľ. V Kozích Horách bolo celé oddele­nie (spomínam si z nich na Belkina a Ustinova), zahrabávali mŕtve telá do zákopov, ktoré sami vy­kopali. Žili priamo v Kozích Horách.
           Tieto Jamy s mŕtvymi telami zastrelených som videl na vlastné oči v Kozích Horách.
Na cintoríne pochovávali len zriedkavo, zastrelených vozili väčšinou do Kozích Hôr; tam leží viac ako desaťtisíc popravených sovietskych, ale aj cudzích občanov. Za umývanie nákladných áut od krvi mi platili 5 rubľov. Tí, čo strieľali do ľudí, dostali tiež zaplatené podľa výplatnej listiny, aj tí, čo odvážali mŕtvoly. Z tých, čo popravovali, si pamätám na Gribova, Steľmacha, Gvozdovského,  Karla Rejnsona, ďalšie mená som zabudol. Mŕtvoly odvážali šoféri Kulešov, Nikolaj Kostučenkov, Titkov, Viktor Grigoriev. Titkov však vozil prevažne len veliteľov. Mŕtvoly vozil aj Levčenkov, toho však zabil jeden z väzňov, myslím, že to bol Poliak. Tento väzeň náhodou ostal nažive, podarilo sa mu preniknúť do miestnosti so zbraňami a začal strieľa zranil ešte kohosi, no na meno sa nepamätám.
Tohto väzňa celé tri dni nedokázali zlikvidovať (dokonca ho zalievali vodou z hasičského auta) napokon ho otrávili plynom.
Príslušníkov poľskej armády postrieľali v roku. 1940 v Kozích Horách. Popravovala ich jednotka Ivana Ivanoviča Steľmacha, ktorý bol veliteľom smolenského NKVD. Ja som sa do Kozích Hôr dostal náhodou a videl som to: jama bola obrov­ská, tiahla sa až po močiar a v tomto hrobe ležali prisypané zemou hromady mŕtvych tiel Poliakov, ktorých zastrelili priamo v jame. Viem to, pretože som videl (zemou prisypané) mŕtvoly Poliakov. O okolnostiach popravy som sa dozvedel od Listi­nová, šoféra, ktorý vozil Poliakov na popravu a videl, ako mi sám porozprával, ako ich postrieľali. Z nákladného auta ich vyložili priamo do jamy, strieľali do nich a niektorých dobíjali bodákmi. Miesto popravy bolo oplotené dvojitým plotom z ostnatého drôtu. Poliakov bolo v jame (keď som sa tam pozrel) veľa, ležali jeden vedľa druhého, hrob bol dlhý asi 100 metrov a hlboký 2 - 3 metre. Po tom, čo som sa pozrel na popravených Polia­kov, hneď ma odviedli a prikázali mi, aby som sa viac nepribližoval.
         Vtedy i po vojne ma Steľmach, Rejnson, Gvozdovskij a Gribov neraz varovali, aby som mlčal.
Ustinov a Gribov mi hovorili, že poľských dôs­tojníkov popravovali Steľmach, sám Gribov, Gvozdovskij a Karl Rejnson. Oni boli hlavní pri popravách, na iných si nespomínam. Poliakov privážali na popravu vo vagónoch po  železničnej odbočke na stanicu Gneždovo. Miesto popravy strážil konvojový pluk NKVD.
          Všetko, čo som tu uviedol,  je pravda, zodpovednosť za ohováranie si uvedomujem, povedal  som len pravdu. Keďže nemôžem hýbať prstami,  text napísal na moju žiadosť Oleg Zakirovič Zakirov. Text som prečítal, všetko je napísané správne.
Chcem ešte dodať, že tým, čo strieľali do ľudí, i  tým, čo vozili mŕtve telá, dávali lieh a jedlo zadarmo. Spomínam si, že po popravách si umývali ruky liehom.
        Aj ja som si čistil ruky liehom po tom, čo som  zmýval krv.
Lieh som mal v pivnici a jedlo (salámy, ryby a  iné potraviny) sme dostávali v jedálni.
Telá zastrelených vozil ešte aj Zinoviev (dnes  má 70 rokov a odsťahoval sa do Simferopoľa).  
Klimov P.F. 
Dňa 29. augusta 1990. Napísané v byte P.F.  Klimova.

Dodatok k listu z 29. augusta 1990.
Chcem ešte povedať, že v roku 1943 som v klube NKVD videl asi päť debien. Vtedy som sa dozvedel, že sú v nich lebky zastrelených Polia­kov a že ich majú poslať do Moskvy na akúsi ex­pertízu. Potom  sa tieto debny s lebkami znovu vrátili do Smolenska, odviezli ich, pravdepodob­ne, do Kozích Hôr. My sme sa to vtedy dokonca i medzi štyrmi očami báli čo i len spomenúť. Načo to robili, som nevedel, až dnes si uvedomujem, že sa to robilo na to, aby mohli zvaliť všetko na Nemcov (t.j.  popravy Poliakov).  V skutočnosti však postrieľali Poliakov naši v roku 1940. Časť poľských  kňazov postrieľali v pivnici  NKVD v Smolensku. Viac k tomu nemám čo dodať. Tieto listy napísal na moju prosbu Oleg Zakirovič Zakirov u mňa doma.
Smolensk, 31. augusta 1990.

Dodatok
Ešte chcem povedať, že v čase, keď došlo k popravám Poliakov, i neskôr, tu v Smolensku, v Kozích Horách boli L.M. Kaganovič a Švemik. Spomínam si, ako boli pri Dnepri na rybách.
V Kozích Horách dovolenkoval aj K.J. Vorošilov.    
31. augusta 1990.
                    
Piotra Fiodoroviča Klimova našiel major Oleg Zakirovič Zakirov s pomocou veteránov NKVD.

GENNADIJ ŽAVORONKOV