Prežil peklo gulagov, ale zlomiť sa nedal
Mira KOVÁČIKOVÁ
Ten človek
prežil život, ktorý by vydal na tri riadne bestsellery. Nebolo by to
veselé čítanie. Bezmocnosť, krivda a nespravodlivosť totiž boli
bytostnými súpútnikmi života dnes už takmer osemdesiatnika Ján Korpáša
zo Starého Smokovca. A hoci prežil neľudské podmienky sovietskych
gulagov a niesol si následne biľag nespoľahlivého človeka, nikdy na
život, ani na ľudí nezatrpkol. Slušnosť mu je stále najvyššou hodnotou.
Hádam ani
nemohol inak, len byť tesárskym majstrom. Veď toto remeslo sa u nich v
rodine tradovalo. Šikovné ruky jeho starého otca i otca majú podiel aj
na takých unikátnych stavbách, ako sú liečebné vily v terajších
kúpeľoch Nový Smokovec. "Mal som osem rokov, keď som prvý raz pomáhal
pri stavbe. Na vile Ilona otec vymieňal šindle a ja som mu asistoval.
Tesárčina sa mi zapáčila," prehŕňa sa v spomienkach Ján Korpáš. Ešte
však ani nestihol poriadne rozvinúť svoje profesionálne majstrovstvo,
keď mu osud skrížil plány. "Na sklonku vojny som bol 13. januára v roku
1945 za totálnej mobilizácie povolaný do armády. Mal som devätnásť
rokov a nemal som na výber. Od svojej jednotky som sa s priateľmi
rozhodol ujsť po oslobodení Bratislavy. Prvého mája som prezlečený do
civilu na ceste medzi Púchovom a Rajcom stretol svojich priateľov, tí
ma volali do Prahy. Ja som však chcel ísť domov! V Rajci nás však
legitimovala sovietska hliadka a všetko bolo inak," ešte aj dnes sa mu
ťažko spomína na udalosti, ktoré mu zo života urobili peklo.
Ruskí
vojaci ho považovali za Nemca. Zajali ho, odviezli do Čiech a v
Pardubiciach ho Vojenský tribunál 4. Ukrajinského frontu 1. júna 1945
odsúdil na desať rokov v zajateckých táboroch v Karabase, Karagande a
Džergargane. "Na nútených prácach sme robili v kameňolome, neskôr v
bani: nechcem ani spomínať na to, čo sme tam prežili. Dodnes mám na
rukách stopy po mučení. V tých strašných horúčavách, bez vody sme dreli
ako mulice, mal som hádam tridsať kíl. Človek vydrží naozaj viac ako
kôň! Po zhoršení zdravotného stavu som bol zaradený ako pomocný kuchár
v pracovnom tábore," dodnes sa mu trasie hlas, keď spomína na nútený
pobyt v Ázii.
Aj návrat
domov bol radostný len chvíľu. "Matka skoro odpadla, keď ma uvidela.
Vôbec netušila, čo je so mnou, myslela si, že som mŕtvy a chodila na
hrob neznámeho vojaka dávať kvety," opisuje prvé stretnutie s rodinou.
Okamžite sa snažil zamestnať. Skúšal to na železnici. Najprv ho
odmietli, až po špeciálnom súhlase mohol robiť sprievodcu osobných
vlakov. Mal pocit, že na každom kroku je sledovaný, na jazyk si však
dával pozor. Keď sa vrátil z "lágru", písal sa rok 1953 a on netúžil
znovu prežívať peklo nespravodlivo odsúdeného. Nech sa akokoľvek
snažil, v práci nemal šancu postúpiť. "Napokon, moja robota ma
uspokojovala, ľudia si ma vážili a to bolo podstatné," dodáva. Popri
smenách na železnici brigádoval na domovej správe v Tatrách. Opravoval
vari každý tatranský byt. Je paradoxom, že ani za 26 rokov služby sa k
vlastnému bývaniu nedostal. Jednoducho nebol ten "správny". Biľag
nespravodlivo odsúdeného ho ale k zemi nezatlačil. "V roku 1969 som
požiadal Najvyšší súd ZSSR o prešetrenie môjho prípadu a rehabilitáciu.
Tak sa aj stalo, a rozsudok z roku 1945 bol zrušený. Zadosťučinenie?
Prosím vás, kto vám vráti tie roky života? Istý pocit krivdy si už
človek bude v sebe navždy nosiť, nech robí čokoľvek," dodáva Ján
Korpáš.
Na lepšie
myšlienky vždy prišiel, keď sa v stolárskej dielni mohol "maznať" s
drevom. Ako brigádnik pomáhal aj Tatranskému národnému parku. Spod jeho
rúk vyšli nespočetné stĺpy na pútače, rázcestníky, mosty a mostíky. A
hoci už nie je najmladší, so stolárčinou pomáha tatranským lesníkom
dodnes. Nemohol chýbať ani pri nedávnej oprave strechy Rainerovej
útulne. "Tatry som mal rád od nepamäti, veď som tu vyrástol. Turistika,
vážnejšie výstupy, to všetko ma motivovalo k tomu, že som sníval o
chatárčení. Môj život sa však vyvinul úplne inak."
Jeho
nenápadnú, ale sústavnú prácu pre rozvoj Tatier si nedávno všimli aj
poslanci mestského zastupiteľstva. Primátor Jánovi Korpášovi vo štvrtok
18. marca udelí výročnú cenu za celoživotné dielo.
Ján Korpáš-prvý zľava spolu s Jánom Košútom pri pamätníku obetiam II. sv. vojny vo Veľkej
Foto:
SZČPV |
Zľava, V. Hučín, J. Korpáš, H. Catalano a M. Paumer v Starom Smokovci vo Vysokých Tarách
|
Archív -Podtatranské noviny
V Tatrách odovzdali ocenenia
VYSOKÉ TATRY (mna) – Už po piatykrát v histórii oceňovali minulý štvrtok vo Vysokých Tatrách ľudí, ktorí svojou prácou prispeli k rozvoju a propagácii mesta. Z rúk primátora Jána Mokoša a poslanca Ladislava Budzáka si Cenu za celoživotné dielo prevzal Ján Korpáš a Cenu za čin roka Milan Štefánik.
„Celé Vysoké Tatry nesú pečať jeho remeselnej zručnosti a umu,“ týmito slovami charakterizoval dielo sedemdesiatdeväťročného Jána Korpáša Ladislav Budzák. Spod jeho rúk vyšli desiatky mostíkov, krmelcov, informačných pútačov, odpočívadiel i prístreškov lemujúcich turistické chodníky. Blízki a priatelia oceňujú jeho skromnosť a spoľahlivosť. Nie vždy a všetko v jeho živote išlo hladko, veď takmer desať rokov prežil na nútených prácach v sovietskych gulagoch. „V septembri minulého roku sme začali demontovať celú chatu, pričom z pôvodnej stavby zostáva akurát podlaha. Väčšinu materiálu sme museli vynášať vrtuľníkom alebo na chrbtoch, lebo práve v tom období sedačková lanovka nepremávala. Bolo to skoro 600 ton. Postaviť chatu bolo fyzicky i psychicky náročné, ale myslím si, že sú aj iné veci, ktoré sú hodnotnejšie. V Tatrách je veľa ľudí, ktorí si zaslúžia takéto ocenenia,“ povedal krátko po prevzatí ceny chatár z Chaty pod Soliskom Milan Štefánik. Ako dodal, súčasná podoba chaty nie je konečná. „ Práve minulý týždeň sme vybavili všetky povolenia, takže zväčšime kapacitu terasy asi o 200 metrov. V interiéri chceme ešte vylepšiť kuchyňu, jedáleň i nocľaháreň,“ dodal. Pre priaznivcom hôr navyše pripravili pravidelné stretnutia so zaujímavými osobnosťami Tatier. Tie sa konajú vždy vo štvrtok na Chate pod Soliskom so začiatkom o 17.00 h.
|