|
Vždy, keď sa píše o komunistickom puči z februára 1948, sa veľmi šlendriánsky a povrchne, s absolútnou ignoranciou právnej terminológie konštatuje, že akosi samovoľne došlo k zatýkaniu, väzneniu, vypočúvaniu, konfiškácii majetku, súdu i poprave ľudí, ktorých nový režim (nie ŠtB, ale režim), označil za triednych nepriateľov. To je absolútne mätenie pojmov, ba tvrdím, že cieľavedomé dezinformovanie verejnosti. Neboli totiž žiadne zatýkania, žiadne vypočúvania, žiadne súdy, či popravy – a už tobôž nie samovoľné! Boli to len prepady a únosy bezbranných ľudí doma a na ulici, boli to organizované galeje v pracovných táboroch na základe justičných zločinov, boli to lúpeže majetku ľudí, ktoré predčili aj povestnú arizáciu, boli to plánované, teda úkladné politické vraždy, o ktorých rozhodovali konkrétni zločinci v perfektných, či konfekčných oblekoch domnelých gentlemanov z politbyra KSČ a za splnenie ktorých zodpovedali konkrétni kopovi v uniformách ŠtB a v sudcovských talároch!
NIE SME AKO ONI (sme vychcanejší) NIET DIVU, ŽE V POHODE PREŽILI AJ ROK 1989, VEĎ METAMORFÓZY IM ZABEZPEČOVALI KARIÉRU. NIET DIVU, ŽE ZA PRVÉHO „NEKOMUNISTICKÉHO“ PREZIDENTA SI ZVOLILI VÁCLAVA HAVLA. A UŽ VOBEC NIET DIVU, ŽE PRÁVE VĎAKA NEMU, ANI PO 19-tich ROKOCH NIK ZO ZLOČINCOV NEBOL VOLANÝ NA TRESTNÚ ZODPOVEDNOSŤ!!! VEĎ PREDSA NIE SME AKO ONI...
Komunisti dávali všetkým tým svojim kriminálnym zločinom pomenovanie z oblasti práva, ale čo je obzvlášť cynické – za kriminálnikov označovali politických väzňov! Ešte aj po novembri 1989 nás Václav Havel burcoval do falošného humanizmu, keď zdôrazňoval, že za zločinmi KSČ treba urobiť hrubú čiaru, za devastáciu spoločnosti máme niesť kolektívnu a nie individuálnu zodpovednosť. Je to v priamom rozpore s precedensom Norimberského tribunálu, ktorý za nacistické zločiny určil individuálnu zodpovednosť špičiek totalitného systému!
Február 1948 nebol len prevratom, ktorý Stalinovi otvoril cestu k „mierovému“ ovládaniu strednej a východnej Európy, ale posunul tiež geostrategické hranice komunizmu aj do iných oblastí sveta. Ale okrem hraníc, posunul aj dovtedy síce negramotný, ale predsa len funkčný Ženevský diplomatický kódex riešenia medzinárodných sporov do sféry science fiction. To umožnilo, aby sa eventuálni zajatci zo všetkých konfliktov veľmocí v tzv. studenej vojne ocitli kdesi na Sibíri, kde po nich prakticky bezvýsledne pátra tucet medzinárodných humanitárnych organizácií dodnes.
Existuje akási mediálna legenda, že história sa u nás opakuje cyklicky vždy po dvadsiatich rokoch, či po osmičkovom dátume. Je to taký istý nezmysel, ako keď Havel akože nadával na komunistov a pri tom s celým OF (Občianskym fórom) i slovenskou VPN – (Verejnosťou proti násiliu) pomáhal nie radovým komunistom, ale doslova komunistickým nomenklatúrnym kádrom zúčastniť sa na „budovaní demokratického“ štátu! Keď ho zvolili za prezidenta potvrdil, že Marián Čalfa je jeho osobný priateľ. Čalfa bol za Husáka predsedom Hlavného výboru KSČ na Úrade vlády Československej socialistickej republiky!
Novopečený, či skôr novosmažený „nekomunistický“ prezident sa navyše prezentoval aj ako slobodomurár. V nohaviciach, ktoré mu nesiahali ani po členky pozdravil čestnú jednotku na Pražskom hrade. No Švejk, ako vystrihnutý Ze světové války...
Ako to súvisí s februárom 1948? Nuž celkom logicky. Vtedy išlo o víťazný Február a „teraz“ v roku 1989 o víťaznú porážku toho víťazného Februára. Bohužiaľ, v oboch prípadoch boli víťaznými protagonistami komunisti!!!
KAM NÁS FEBRUÁR (či DrHc HAVEL) DOVIEDOL
Historici, z ktorých väčšina je ešte stále odkojená na marxisticko-leninskom tápaní, nás poúčajú, že vývoj po 89 roku je v pohode, už sme jednou nohou v EÚ a oboma nohami v arabskom svete, už sme aj v NATO, ale v skutočnosti kašľať na to. Prešli sme takými geniálnymi metamorfózami, akými neprešiel žiadny národ od čias Byzantskej ríše: z mnohonárodného Rakúsko-Uhorského mocnárstva sme sa oslobodili, aby sme sa vzápätí dostali do stalinského cárskeho mocnárstva, z ktorého sme vystúpili spontánne štrganím kľúčov na námestiach, aby sme sa dostali do vytúženého atlantického mocnárstva. Stále však trčíme len v európskom koridore a nezdá sa, že by sme chceli expandovať do ropných destinácií. Musíme sa uskromniť a byť radi, že sme vôbec sami aspoň akou-takou destináciou!
Sarkazmus? Nie, konštatovanie faktu. Šéf ŠtB generál Lorenc, jeden z tých, ktorý vždy presne vedia, čo hovoria, začiatkom deväťdesiatych rokov povedal: „Ostro reagujem na všetko iracionálne. Nemôžem byť sklamaný tým, čo je normálne. Nepatrím medzi tých, čo svoje pocity odvodzujú od okamžitých situácií. Sklamaný a porazený by som bol vtedy, keby som stratil vieru v seba a vo svoje schopnosti žiť v novej spoločnosti...“
A o tom to je. Našinec si už zvykol, že všetko čo mu skorumpované médiá servírujú je jedlé. Ale aj hríb-satan vyzerá ako jedlá huba, lež zabíja skôr, než si stihnete dať druhé sústo. Výsledkom februára 1948 bola okrem iného aj totálna závislosť ľudí na politickej a najmä jej psychologickej moci. Preto v roku 1968 nepokúšali osud a uspokojili sa len so socializmom s ľudskou tvárou. Aká bola tá tvár v skutočnosti ukázal experiment s Chartou 77, proti ktorej sa ihneď zdvihla Anticharta 1977. Tam sa celkom neexperimentálne trieštili charaktery a vyznania. Ako príklad možno uviesť "charizmatického" herca Milana Lasicu. V jednom z vydaní týždenníka Domino-fórum ho charakterizovali takto „Kapitalistický pôvod a potom socialistická škola. Odmietanie komunizmu a potom symbol roku 1968. Opakovaný zákaz hrať od normalizátorov a potom spracovanie dvoch ich hier! Podpis Anticharty a potom meno pod výzvou za prepustenie Jána Čarnogurského...
Nuž čo poviete, absolútna lúčavka kráľovská? – Roztopí aj zlato! V roku 1989 zväčša tí istí protagonisti robili „nežnú revolúciu“, aby sa nikomu z totalitných mocipánov nič nestalo a aby bol vlk sýty aj ovca celá. NIET DIV, ŽE O „NEŽNEJ REVOLÚCII“ DNES PO 19 ROKOCH NIK Z MLADEJ GENERÁCIE V PODSTATE NIČ NEVIE. VEĎ PREČO AJ, KEĎ TO BOLA – ako napísali v roku 1991 Londýnske Times – LEN POULIČNÁ RECESIA!
Ja by som to vyjadril tak ironicky, ako po Gagarinovom úspechu Chruščov Kennedymu: „Porazili sme vás v dobývaní vesmíru, ale je pravdou, že vy ste nás porazili vo výrobe hot dogov...“
MARIAN DUDINSKÝ
|
