Súčasný konflikt na Kaukaze a jeho „riešenie“ z pohľadu Európskej únie vyvoláva vážne obavy z návratu studenej vojny a zaradenia Ruska opäť medzi najväčšie hrozby pre západnú demokraciu. Hysterický pokrik jednostranne informujúcich tzv. main-stream médií sa unisono snaží verejnosti nanútiť, že reakcia Ruska na trestuhodne ľahkomyseľnú a nebezpečnú avantúru Saakašviliho v Južnom Osetsku a Abcházsku bola neprimeraná a Rusko je agresorom ignorujúcim medzinárodne právo.
Západ natrafil tento krát na jeden zásadný problém. Po rozparcelovaní bývalej Juhoslávie, „humanitárnom bombardovaní“ a napokon vytvorení precedensu v podobe uznania samostatnosti Kosova, na základe demografického vývoja a v rozpore s medzinárodným právom, USA a Európa Bohužiaľ nemajú morálne právo pranierovať reakciu Ruska na zámerne vyprovokovaný konflikt gruzínskeho hazardéra, ktorý posmelený masívnou vojenskou pomocou USA a Izraela, neváhal použiť v čase olympijských hier zdokonalené kaťuše proti civilným cieľom v Južnom Osetsku. Obraz USA a EÚ ako jediného spravodlivého značne narúša aj rozpútanie tzv. „preventívnej vojny“ v Iraku pod zámienkou neexistujúcich zbraní hromadného ničenia. Táto vojna okrem ožobráčenia amerických daňových poplatníkov, hromady mŕtvol a mužov v uniformách ktorí opäť padli zbytočne, priniesla len obrovský problém pre budúceho amerického prezidenta. Spojenci Georga Busha, medzi nimi aj SR sa z Iraku elegantne vycúvali a presunuli do Afganistanu, argumentujúc, že tam sa bojuje proti medzinárodnému terorizmu so súhlasom OSN. Jediný problém je len v tom, že Afganistan od čias Džingischána až po okupáciu Červenou armádou bývalého ZSSR ešte nikdy nikto trvalo nedobil.
Nebezpečné piruety socialistky Mekelovej
Hoci nemecká kancelárka Angela Merkelová ešte 10. marca 2008 v Berlíne pri rokovaní s generálnym tajomníkom NATO Jaapom de Hoop Schefferom uviedla, že je proti členstvu Gruzínska a Ukrajiny v Severoatlantickej aliancii. Podľa Merkelovej by sa mala krajina stať členom NATO, nielen keď je tomu jej momentálne politické vedenie priaznivo naklonené, ale vtedy, keď významné percento populácie podporuje členstvo. "Krajiny, ktoré sa zmietajú v regionálnych konfliktoch, by sa podľa jej názoru nemali stať členmi," v rozpore s tým už 17. augusta 2008 počas spoločného vystúpenia s prezidentom Saakašvilim v Tbilisi vyjadrila presvedčenie, že Gruzínsko sa stane členom NATO. Ako uviedla,"Gruzínsko sa stane členom NATO, ak bude chcieť. A ono chce," ubezpečovala Merkelová v Tbilisi.
Ako uviedol slovenský politik a právnik Ján Čarnogurský http://www.prop.sk/saakasvili_potrestany.html Najtragickejšie sú reči o urýchlenom prijatí Gruzínska do NATO. Ak potom Gruzínsko opäť zaútočí na Južné Osetsko alebo Abcháziu a bude strieľať kaťušami na mierumilovné mestá a dediny a ruská armáda sa opäť postaví na ich ochranu, pôjdu naši vojaci bojovať po boku Gruzíncov? Pre taký prípad sa dohodnime, že do prvej línie proti ruskej armáde dobrovoľne nastúpia dnešní komentátori, povedzme že na Slovensku z denníka SME, v Česku z MF dnes, Lidových novín, Respektu a Reflexu.
Zabudnuté hroby slovenských vojakov ležia až pri Azovskom mori.
Uvedený citát je potrebné doplniť, že Slovensko už raz v minulosti bolo donútené plniť svoje vojenské záväzky člena Osi pod vedením Nacistického Nemecka a v júni 1941, po vyhlásení vojny ZSSR, vyslalo na východný front Rýchlu skupinu s približne dvetisíc mužmi a postupne ju reorganizovali na Rýchlu brigádu. Slovenské jednotky na východnom fronte spadali na začiatku ťaženia pod takzvanú Slovenskú armádnu skupinu, ktorej velil gen. Ferdinand Čatloš.
Po neslávnej účasti Slovenských vojakov v Iraku, s niekoľkými obeťami, by bolo príliš naivné nazdávať sa, že ich účasť v nepokojných oblastiach Afganistanu bude prechádzka ružovým sadom. Bohužiaľ pravda je taká, že ani najdokonalejšie vyzbrojená armáda doposiaľ nevedela účinne čeliť partizánskej a gerilovej vojne s podporou miestneho obyvateľstva a znalosti domáceho terénu, ktorá sa vymyká v tomto islamskom svete zaužívaným štandardným konvencia vedenia vojny. O tom by vedeli, hovoriť vojaci nemeckých divízii nasadeným proti juhoslovanským partizánom, či sovietski vojaci nasadení proti, v tom čase podľa Západu, bývalým bojovníkom za slobodu Mudžahedínom, v súčasnosti už označovaných za teroristov. Ostáva sa už len modliť aby sa po strate hlavného amerického žolíka v Pakistane Parvíza Mušarafa z Pakistanu nestal druhý Afganistán. V danej situácii ak USA a Európa nedostatočne doceňujú súčasnú situáciu v akej sa západný svet nachádza po deštrukcii Reaganovej politiky a diskreditácii USA v dôsledku ôsmych rokov bačovania G. Busha, vyvolanie konfliktu s Ruskom sa rovná priamo šialenstvu a nezodpovednému hazardu.
Súčasná Ruská federácia nie je býv. ZSSR a súčasné USA nie sú tým čím boli za čias R. Reagana
Za kardinálnu chybu Západu možno bez zveličovania označiť súčasné pokusy vytesnať Ruskú federáciu z doposiaľ pozitívne sa rozvíjajúcej spolupráce vo svetových ekonomicko – politických a vojenských štruktúrach. Rusko prijalo po rozpade býv. ZSSR trhový princíp a úspešne sa začlenilo do otvoreného medzinárodného obchodu bez bariér a hraníc. Až do nástupu Putina západný svet chválil reformy v Rusku a nástup finančných oligarchov typu Berezovského či Chodorkovského, označoval ako najväčší zázrak demokracie. Vlastnenie obrovských surovinových zdrojov Ruska, sa dostalo do rúk úzkej skupiny oligarchov a namiesto prospechu pre občanov Ruska ich títo využívali vo svoj prospech či nákup britského futbalového klubu. S nástupom Putina a postupného eliminovanie vplyvu oligarchov, potom čo Berezovsky dostal politický azyl v Izraeli a Chodorkovsky nastúpil výkon trestu, západná tlač začala ustupovať od oslavných tirád hospodárskych reforiem v Rusku. Tie isté média začali prehliadať, že práve týmito zmenami sa začali skutočné reformy, ktoré priniesli prosperitu a hospodársky rast Rusku a nie skupine vyvolených. Bez pochýb Rusku nahrali aj katastrofálne chyby Bushovej administratívy a jeho imperiálnej vojny v Iraku, ktorá sa vymkla s pod kontroly a namiesto zisku z predaja ropy priniesla opačný efekt, jej enormný nárast a zvýšenie cien s následným spomalením ekonomického rasu a infláciou v USA a následne aj Európe. Súčasná vojnou v Iraku a Afganistane oslabená Amerika, zmietajúca sa v ekonomických problémoch nerozvážnej hypotekárnej politiky a hazardného zníženia úrokových sadzieb na 0,8 % po nástupe G. Busha k moci, si nemôže dovoliť vyrobiť kvôli niekoľkým nevydareným kšeftom v Gruzínku z Ruska nového nepriateľa.
Ak to urobí tak je to strata súdnosti a podceňovanie skutočných priorít. Skutočnou hrozbou pre USA a demografický vymierajúcu a starnúcu Európu nie je Rusko ale postupná islamizácia a stále väčší vplyv komunistickej Číny z ktorej Západ, vo svojej chamtivosti po lacnej pracovnej sile, urobil ekonomicko-vojenské monštrum. Čína si dnes už v čase konania olympijských hier môže kľukne dovoliť bez sebe menšieho náznaku kritiky sveta zastreliť 140 Tybeťaňov ako to nedávno demonštrovala v tieni konfliktu na Kaukaze.
Tak ako patrí do Európy Nemecko, bez ohľadu na jeho nacistickú minulosť, rovnako patrí do Európy aj Rusko napriek tragickým historickým skúsenostiam po boľševickej revolúcii z roku 1917 a teroru Gruzínca Josifa V. Džugašviliho - alias Stalina. Kto túto revolúciu organizoval a kto bol neskôr vo vedení štátu, či zakladal a spravoval Gulagi je historicky známe. V prevažnej miere to neboli Rusi.
http://www.szcpv.org/06/sssr.html
USA, EÚ a Rusko dnes čelia spoločným hrozbám, súčasní politici si musia vybrať medzi voľbou servilného a zbabelého pochlebovania úzkym skupinám ovládajúcich svetové média, finančný systém a vojensko-priemyselné korporácie alebo zodpovedným prístupom a službou voličom a občanom vlastných štátov. V opačnom prípade je to cesta, ktorá vedia do pekla.
Viliam Kovalčík
|
