Dcére partizána a politického väzňa Pavla Lučanského priznala Slovenská republika nedôstojný dôchodok 24 eur

Ak mnohí dnes nariekajú, že v živote nemajú šťastie, mali by spoznať príbeh Anny Jablonovskej,  ku ktorej bol osud mimoriadne krutý a príslovie o nešťastí, ktoré nechodí po horách ale po ľuďoch na ňu platí doslova a do písmena.

Po ôsmych rokov, kedy ju vychovávala samá matka po prvý krát videla otca, ktorý sa vrátil s podlomeným zdravým z väzenia. Zomrel na rakovinu a opäť ostala sama s matkou. Od mladosti bola čiastočne invalidná v dôsledku poškodenia tráviaceho traktu. Po ukončení Ekonomickej školy v Poprade a zmaturovaní v roku 1971 preto bola v sociálnom systéme vtedajšej Československej socialistickej republiky, s nulovou nezamestnanou a zákonnou povinnosťou pracovať, evidovaná ako čiastočne invalidná v dôsledku čoho mohla pracovať len na polovičný úväzok. Takto pracovala vyše 20 rokov s niekoľkými prerušeniami v dôsledku zhoršenia zdravotného stavu ako rehabilitačná pracovníčka v Slovenských liečebniach a rehabilitačných zariadeniach na viacerých pracoviskách na Slovensku, Tatranskej polianke, Matliaroch, Sklených Tepliciach a ďalších. Pracovala tiež ako informátorka v kultúrno-informačnom centre na železničnej stanici v Starom Smokovci. Po zrušení pracoviska po rozpade ČSFR odišla do Českej republiky kde pracovala od decembra 1992 bez prerušenia desať rokov. O nároku na odškodnenie za rehabilitáciu otca sa dozvedela až roku 1999 kedy si podala žiadosť. Ministerstvo spravodlivosti SR ju zamietlo z dôvodu podania po uplynutí trojročnej lehoty.
Ministerstvo spravodlivosti SR ju zamietlo z dôvodu podania po uplynutí trojročnej lehoty.

Pani Anna Jablonovská má v živote neskutočnú smolu pretože sa stala obeťou, ktorá vypadla zo zákona. Hoci je členkou Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB), ktorý dostáva od štátu štedré státisícové dotácie, nikdy jej nepomohli a len jej oznámili, že na žiadne odškodnenie týkajúca sa účastníkov boja za národné oslobodenie nemá nárok. Ministerstvo obrany SR zamietlo jej žiadosť o prenos práv účastníka odboja z jej otca na ňu, pretože to neumožňuje legislatíva.
Odškodnenie za osem ročné väzenie otca jej nepriznali, pretože žiadosť podala po trojročnej lehote. Dom po rodičoch vo Važci jej vyhorel a nemá nárok ani na pozemok. Manžel ju opustil a na výchovu syna ostala sama. 

Aby tejto smoly nebolo dosť sociálna poisťovňa jej ani po piatich rokoch a opakovaných žiadostiach nepriznala invalidný dôchodok napriek viacerým diagnózam. Hoci bola v čase socializmu podľa zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení evidovaná ako osoba zo zdravotných dôvodov nespôsobilá trvalého pracovného pomeru po zmene politického systému jej „demokraticky“ priznali čiastočnú invaliditu až v roku 1990 a preukaz ZŤP jej priznali dokonca až v roku 2012. Skutočnosť, že pani Jablonovská nemohla pracovať na trvalý pracovný pomer preukázateľne nie vlastným zavinením, sociálna poisťovňa na rozdiel od jej predchodcov z čias komunistického režimu, ktorými boli Slovenská správa nemocenského poistenia a krajské a okresné správy nemocenského poistenia, nebrala v úvahu.

Po dovŕšení dôchodkového veku 62 rokov požiadala sociálnu poisťovňu o starobný dôchodok čím sa začala pre ňu ďalšia kalvária.
Sociálna poisťovňa oznámila, že jej priznávajú dôchodok vo výške 24 eur.

Po novembrovom prevrate sa bývalé štátne podniky a štátne zariadenia, medzi ktoré patrili aj Slovenské liečebne a rehabilitačné zariadenia   kde pracovala, buď  rozpadli alebo ich rozkradli vyvolení z tzv. novovznikajúcej kapitálotvornej triedy  často prepojenej s organizovaným zločinom a pani Jablonovská už nemala koho požiadať o zápočet a potvrdenie, že tam pracovala.
Je ale chybou štátu a nie pani Jablonovskej, že sa po rozkradnutí a likvidácii bývalých štátnych podnikov a zariadení stratili archívy a  dokumentácia. V čase reálneho socializmu by totiž nebolo možné, aby pracovný pomer  nebol evidovaný  a pokiaľ by tak nebolo,  bolo by to posudzované ako trestný čin príživníctva.
Keďže nie vlastným zavinením nemohla preukázať že od roku 1971 ako čiastočne invalidná pracovala na polovičný úväzok  sociálna poisťovňa jej oznámila, že jej prizná dôchodok len ak uhradí sociálne a nemocenské odvody vo výške 50 000 eur,
Vyplatenie tejto sumy vzhľadom na jej sociálnu situáciu bolo nemožné a tak jej Sociálna poisťovňa priznala od roku 2017 dôchodok vo výške 24 eur, ktorý bol veľkoryso zvýšený od 30. 7. 2017 na sumu 25 eur a 30 centov. Sociálna poisťovňa  je zároveň oznámila, že jej nepatrí ani príplatok k dôchodku po politickom väzňovi.

Nikoho z úradníkov nezaujímalo ako je možné vyžiť z 25 eur mesačne. V čase kedy o dôchodok žiadala jej Česká Republika ešte nepriznala nárok na dôchodok vo výške 150 eur, ktorý jej začal byť vyplácaný  až po dovŕšení veku 65 rokov v zmysle českej legislatívy. Takže tri roky bol jej mesačný príjem 25 eur, ktorý jej postupne zvyšovali na súčasných 28 eur!

Jediným šťastím pre ňu bolo, že mala syna, ktorý pracuje v Prahe a ako pracovník železnice môže každé dva týždne cestovať na Slovensko, inak by jeho matka  zomrela od hladu pod mostom ako bezdomovec.  Býva v jeho byte čo Sociálna poisťovňa nepovažuje za dôvod, aby pani Jablonovskej priznala aspoň dávku v hmotnej núdzi alebo sociálny príspevok na bývanie.  Syn zarába 18 000 ČK z toho platí 9 000 za podnájom v Prahe. Tento príjem zarátava Sociálna poisťovňa ako ich spoločný príjem a je dôvodom prečo odmietli všetky jej žiadosti.
Sociálna poisťovňa jej nechce priznať ani minimálny dôchodok hoci  spĺňa  30 ročnú podmienku aktívneho dôchodkového obdobia.  Opäť je problémom je, že po novembrovom prevrate sa bývalé štátne podniky rozpadli alebo ich rozkradli a pani Jablonovská už nemá koho požiadať o zápočet a potvrdenie, že tam pracovala.

 Z tohto dôvodu Svetové združenie bývalých politických väzňov požiada ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Milan Krajniaka o riešenie situácie pani Anny Jablonovskej a  novelizáciu zákona o sociálnom poistení a zmene podmienok pre  priznanie minimálneho dôchodku pre osoby, ktoré boli do 17. 11. 1989  podľa zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení  evidované ako  osoby zo zdravotných dôvodov nespôsobilé trvalého pracovného pomeru.
Priznanie dôchodku vo výške 24 eur je totiž v civilizovanom štáte  znevažovanie ľudskej dôstojnosti obzvlášť ak sa to týka dcéry účastníka boja za národné oslobodenie a politického väzňa.

Súčasne bude združenie navrhovať vláde SR a poslancom NR SR novelizáciu zákona o súdnej rehabilitácii č. 119/90 Zb. pre obete, ktoré vypadli zo zákona pre účelové obmedzenie trojročnej lehoty na podanie žiadosti o odškodnenie. Je nespravodlivé voči obetiam komunizmu ak  sú  rehabilitované zo zákona a pritom na odškodnenie majú nárok len do troch rokov.

                                                           Svetové združenie bývalých politických väzňov