PREZENTÁCIA KNIHY OSUD SKRYTÝ V KUFRÍKU
Literálny profil zabudnutého autora

Novinár a dramatik židovského pôvodu z Košíc Alexandra Reisa Francistyho prežil holokaust, bol účastníkom Augustových udalostí 1968, vynášal kritické texty na západ, ŠtB mu skonfiškovala  texty, bol odstavený žil na okraji spoločnosti, no slobody sa už nedožil. 
Prezentácia knihy Osud skrytý v kufríku od autora Štefana Lazorišáka bola 15. decembra 2022  v Krajskej knižnici v Košiciach., v spolupráci so ŽNO Košice.
Knihu vydalo Svetové združenie bývalých politických väzňov ako svoju  siedmu publikáciu s finančnou podporou MV SR a ŽNO Košice.

Táto kniha nevznikala ľahko. Prešlo dlhých 37 rokov, kým Francistyho zabavené literárne texty, sa mohli dostať medzi čitateľov na verejnosť. Podobný ťažký osud, stíha jej vydavateľa Svetové združenie bývalých politických väzňov, najstaršie združenie politicky prenasledovaných v Slovenskej republike, ktorí v pretrvávajúcom diskriminačnom postavení na okraji spoločenského záujmu s výrazne podfinancovanými dotáciami zo strany štátnych orgánov, organizujú podujatia pripomínajúce zločiny bývalého režimu, od haľujú pamätníky jeho zabudnutých obetí a vydávajú podľa svojich možností práve takéto knižné diela.

Autor literárnej monografie ďakuje Židovskej náboženskej obci Košice za finančnú podporu vydania knihy.

Spomienka na zabudnutého autora

Predhovor.

„ Chápem, že moje záznamy sa nemôžu publikovať v okupovanej krajine, ktorá deň za dňom stráca svoj demokratický charakter.“
                                                                                                                                          Alexander Reis Francisty.

Občas sa objaví na literárnej scéne autor, ktorý bol po mnohé roky nepovšimnutý, či akoby celkom vymizol z historickej pamäti. Nielen z literárnych dôvodov, ale aj politických. Práve tie spôsobujú niekedy zámlky. Takýto donedávna stratený autor, je aj slovenský novinár a dramatik  židovského pôvodu, Alexander Reis Francisty.

Jeho životný príbeh je zvláštny. Začal sa odvíjať ešte za čias prvej Československej republiky, keď sa narodil nedlho pred jej zánikom, roku 1937. Vyrastal v období Slovenského štátu, v čase holokaustu a arizácií, o čom ako chlapec mohol iba máločo tušiť. Potom prišlo Povstanie, potom rok 1948 a nástup komunistov, potom nasledovalo zlaté obdobie šesťdesiatych rokov, potom sovietska okupácia roku 1968, potom následná normalizácia, potom gorbačovovská perestrojka, až napokon roku 1985 prišla náhle smrť. Francisty v lete toho roku zomrel vo veku 48 rokov. Bol pochovaný na jednom z košických cintorínov, miesto jeho spočinutia nie je dnes známe. No ostala po ňom literárna pozostalosť.

V poslednom decéniu svojho života pôsobil v Košiciach. Usadil sa tu po mnohých životných peripetiách, zmenách pobytov či pôsobení v rôznych redakciách a rozhlase. Keď Francistyho životné a tvorivé postoje sa vo vzťahu k režimu socialistického Československa stali neudržateľnými, vzbudil záujem ŠtB. Prozaické, no predovšetkým dramatické texty a eseje zabavila tajná polícia, keď mu v polovici 80. rokov urobila bytovú prehliadku. Jeho celá literárna pozostalosť bola náhodne objavená po novembrovom prevrate roku 1989 v jednom z archívov košickej expozitúry ŠtB. Aj z dnešného pohľadu predstavuje pozoruhodné dielo. Dielo svojrázneho človeka a autora, ktorý po celý svoj neľahký život sa bránil zaškatuľkovaniu a vnucovaným ideologickým normám.
Alexander Reis Francisty sa narodil 13. júna 1937 v Banskej Bystrici (vo Zvolene, kde jeho rodičia žili, pôrodnica v tom čase nebola) v rodine židovského obchodníka s koloniálnym tovarom. Matka o tri roky zomrela. Otec Imrich sa po druhýkrát oženil so Štefániou Kutnou. Autor vo svojich spomienkach uvádza: „Niektoré fakty z prvých rokov života preberám od svojej nevlastnej matky Štefánie Kutnej, ktorá sa vydala za môjho otca ako árijka, aby chránila židovskú rodinu v komplikovaných časoch Slovenského štátu. Štefánia mi hovorila, že môj otec bol mimoriadne kultivovaný človek, ovládal vraj sedem cudzích jazykov a v ruštine sa konverzáciami v rodine Nataši Tánskej (u jej matky) zdokonaľoval počas pobytu v Trenčíne, kde Štefánia na svoje meno za slobodna viedla lahôdkarstvo Sladký kút a zabezpečila akési výnimky podpísané samotným Jozefom Tisom pre môjho otca a pre mňa.“ Ako Francisty napísal vo svojich pamätiach, výlučnosť rodinného prostredia, v ktorom vyrastal, osobnosť jeho otca, ktorý istý čas pôsobil aj ako divadelný klakér v Paríži, ktorý bol účastníkom SNP a po jeho potlačení ho zastrelili roku 1944 na Kremničke, ale aj rôzne výnimky, ktoré im ako Židom pomohli prežiť vojnové podmienky Slovenského štátu, mu natrvalo poznačili život. To pociťoval aj v dospelosti, keď mu bol pripomínaný jeho židovský pôvod. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo tvoril pod rôznymi pseudonymami, najprv ako Alexander Radek, neskôr, od roku 1975 ako Francisty, podľa rodného mena svojej tretej manželky Kornélie Francistyovej.
Vplyvom nepriaznivých životných okolností nadobudol trvalý pocit nezaradenosti, večného hľadania seba samého. Z tohto pramenil nepokoj v súkromnom živote, tiež potreba či nutnosť neustálych zmien zamestnaní. K istému psychickému nepohodliu, zrejme prispela aj autokratická výchova jeho nevlastnej matky, ktorá po smrti Alexandrovho otca a svojho manžela Imricha, vzala celú výchovu a opateru o malého Alexandra do svojich rúk.

Žil síce v podmienkach hmotného zabezpečenia, avšak s permanentným pocitom vydedenosti. Pridružilo sa k nemu macošské zaobchádzanie, ktoré neraz malo charakter brachiálnych útokov, Francisty vo svojom životopise spomína, že bol bičovaný, so sprievodnými prejavmi verbálneho ponižovania a explicitnými narážkami na jeho židovský pôvod. To vyvolalo u malého, ale aj dospievajúceho Francistyho pretrvávajúci strach z násilia a neustále pudenie k útekom z domova.

Kompenzačným mechanizmom mu boli úniky do snových, fantazijných svetov. Neprajnosti svojho života sublimoval v období dospievania do literárnych tvorivých procesov, najviac sa zhmotnili v dramatickej tvorbe. Hlavnou témou jeho hier sa stala problematika straty identity, nezaradenosti ľudského indivídua, násilie v akejkoľvek podobe, najčastejšie v partnerských vzťahoch.
Alexander Reis Francisty začínal svoje umelecké predstavy realizovať najprv ako herec, ale až po tom, ako sa na sklonku päťdesiatych rokov neúspešne pokúšal dostať na dramaturgiu bratislavskej VŠMU. Vo svojom životopise píše:„Prihlásil som sa na dramaturgiu a do dnešného dňa počujem hlas Rudolfa Mrliana, ktorý zdeľoval, že súdruha Reisa neprijímame z osobnostných dôvodov. Nie žeby nemal vedomosti, ale keď sa niekto z takého piateho poschodia díva na divadelníkovu prácu, ako to vyplýva z jeho predložených recenzií, tak taký človek nemá lásku k divadlu a takého človeka my nemôžeme v divadle potrebovať´. Vedel som už vtedy, že spomenuté osobnostné dôvody sú vážnym argumentom. Rudolf Mrlian nepotreboval do slovenského divadla ďalšieho Žida, už ich tam bolo dosť aj bezo mňa, pripomeňme len Laholu, Karvaša, Juraja Váha. Pre mňa sa však stalo divadlo osudom a rozhodol som sa, že budem celý svoj život dokazovať Rudolfovi Mrlianovi, ako sa pomýlil, keď ma neprijal na dramaturgiu v roku 1955.“

Po krátkom, formálnom štúdiu na Filozofickej fakulte Univerzity J. A. Komenského predsa len zakotvil v divadle, na začínajúcej malej scéne Spišského divadla, pod vedením riaditeľa a divadelného režiséra Milana Bobulu. Ako herec sa cítil byť priemerným, napriek povzbudeniu od Jána Jamnického, s ktorým ho spájalo priateľstvo. Francisty píše: „Mal som dobrý prednes, nevedel som však tak dobre zvládnuť javiskový priestor. Jediným, kto mi veril ako hercovi, bol národný umelec Ján Jamnický. Stále ma presviedčal, aby som zostal pri herectve, že som zvláštny typ a že aj takýto typ je potrebný. Uvádzal ako príklad Viliama Záborského, ktorý podľa neho nemal krk a mal neforemnú postavu a vypracoval sa cez prednes. Ďakujem Jamnickému za to, že mi dal vieru vo vlastné schopnosti.“ Autorova tvorivá predstava sa dočasne naplnila tým, že dostal príležitosť realizovať sa ako dramaturg. Odtiaľ bol už iba krok k vlastným dramatickým pokusom.

V roku 1964 mu dramaturg košického štúdia Československého rozhlasu Karol Jančošek uviedol prvú rozhlasovú hru pod pseudonymom Alexander Radek. Francisty stále schovával pred verejnosťou svoju identitu. Podľa jeho slov: „Nechcel som vtedy poslucháčov a vôbec verejnosť svojím pôvodom dráždiť…“ Začal naplno rozvíjať svoju dramatickú tvorbu (pôsobil v Krajskom osvetovom stredisku v Košiciach), neskôr od júna 1968, tiež  činnosť žurnalistickú, ako redaktor kultúrnej rubriky v denníku Ľud. Zároveň uviedol viacero divadelných adaptácií literárnych diel našich aj svetových autorov a začal uvažovať o tvorbe vlastných divadelných hier.

Bolo to v čase „šťastných“ šesťdesiatych rokov. Výrazný podiel na tomto Francistyho prajnom tvorivom období mali osobné kontaky s dramatikom Emilom Lehutom, novinárom denníka Ľud Šaňom Karšayom, novinárom Ivanom Laputkom a tiež so spomínaným Karolom Jančoškom, ale aj Jánom Jamnickým. Avšak Francistyho tvorivé vzopätie malo veľmi krátke trvanie, vlastne iba do sovietskej okupácie. Jeho umelecký rozmach zomleli augustové udalosti 1968. Stal sa jedným z mála slovenských novinárov, ktorí sa ocitli priamo v centre diania. Stihol o tom napísať zopár článkov vo vtedajšej tlači, hlavne pre denník Ľud.

Nástup politickej a spoločenskej normalizácie po roku 1968 bol poznamenaný aj Francistyho osobnou tragédiou, keď nešťastnou náhodou zomrel jeho maloletý syn Róbert. Udusil sa zabehnutým jedlom pri podávaní večere. Táto udalosť spustila sériu silných otrasov vo Francistyho osobnom živote. Akoby nastúpila recidíva z mladosti. Začal znovu niekam unikať. Skôr pud než jasné vedomie ho nutkalo k neustálym útekom. Vystriedal viacero redaktorských postov v regionálnych denníkoch, do toho všetkého mu prišiel rozvod, potom ďalší sobáš. Medzitým tvoril a publikoval pôvodné rozhlasové hry. Vzorom sa mu stala šaldovská téza o kritike ako etickom akte, a teda aj akte vzbury, čo začal vnímať ako svoje poslanie.

Začiatky 70. rokov boli v živote Francistyho silno poznamenané spoluprácou s literárno-dramatickou redakciou banskobystrického štúdia Československého rozhlasu. Bolo to hádam jeho umelecky najplodnejšie obdobie, navyše podopreté aj spoluprácou s literárno-dramatickou redakciou košického štúdia. Dramaturg Karol Jančošek sa mu podujal realizovať rozhlasové hry. Jednu z nich, ktorú dobová recenzistika považovala za Francistyho najlepšiu hru, Kľúč pre biely pondelok, odvysielalo aj štúdio Devín. Vo viacerých recenziách uverejnených či v týždenníkoch Nové Slovo, Rozhlas, či v bratislavskom Večerníku, alebo inde, sú osobitne vyzdvihované aj hry My dnes, my večer, Dom pre jednu veľkú rodinu, V sobotu povieš áno, Príbeh s dažďom.

V tom čase Francisty začal písať tiež divadelné hry, no najmä recenzie k divadelným predstaveniam. Uverejňoval ich v košickom Večer-e, kde sa napokon roku 1979 zamestnal. Niektoré jeho recenzné príspevky vyvolali rušné reakcie. Francisty začal byť odrazu nepohodlný. Sám seba v spomienkach hodnotí: „Začal som kritizovať všeličo v kultúre a v divadle. Moje články spôsobovali šoky a priznám sa, že čiastočne to uspokojovalo aj moju samoľúbosť. Nepociťoval som to však v roku 1979 ako exhibicionizmus, využíval som v prospech dobre myslených zámerov svoju pozíciu. V tejto situácii som 17. februára 1980 dostal infarkt myokardu, a tým sa zmenilo všeličo v mojom živote. Novinári mi ponúkli plnú invaliditu. Naznačili mi, že by im to vyhovovalo, pretože sa množili na mňa sťažnosti pre moje ´nevhodné´ články. Prijal som túto ponuku s predstavou, že budem písať ako externista, že budem vlastne na akejsi ´tvorivej´ dovolenke.“

Na sklonku sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov napísal prvé prozaické diela. Tie na vtedajšie pomery vrcholiacej normalizácie boli pre svoju naliehavú kritickosť nepublikovateľné. Ako autor stále bol spoločensky nezaradený. Žil vo vymedzenom okruhu niekoľkých priateľov, ktorých počet sa nerozširoval. Francistyho bezvýchodisková a neutešená situácia sa v tejto fáze života prehlbovala. Rozpadol sa mu rodinný život. Po rozvode ostal sám so svojím nevlastným synom. Autor v životopise spomína: „Manželka Kornélia Francistyová nebola náročná, podliehala však vplyvu svojej matky. Preto som odišiel z jej bytu a v inom meste som zabezpečil vlastný byt. Manželka sa však odmietla ku mne nasťahovať. Jej syn Kamil Varga, ktorý sa jej narodil v prvom manželstve, žije však so mnou už desiaty rok, pričom svoju matku navštevuje, aj keď ja som s ňou rozvedený.“

Francisty v špecifických podmienkach normalizácie prvej polovice 80. rokov spoločensky, profesne aj umelecky rezignoval. Dôvodom nebol iba zhoršujúci sa zdravotný stav (bol uznaný za invalidného dôchodcu), ale aj marginalizovanie jeho osobnosti ako žurnalistu. Postupne bol odsunutý na okraj novinárskeho diania, kde sa nemohol objektívne naplno angažovať. Vo svojich životopisných spomienkach uvádza: „Po roku 1968 sa čoraz ťažšie dala napísať celá pravda. Myslím si o sebe, že som bol jedným z posledných novinárov, ktorí mohli napísať z tejto pravdy pomerne najviac.“ Napokon sa celkom utiahol do ústrania. Ako muž v najlepších rokov už písal „iba“ kritické texty - ale skôr pre vlastnú potrebu než z ambície verejne na niečo poukázať či niečo zmeniť. Žil z invalidného dôchodku a aj z toho mála, čo mal, nezištne podporoval nevlastného syna Kamila Vargu v štúdiách umeleckej fotografie na pražskej Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení, ktorú absolvoval roku 1989. Toho sa však ako otčim už nedožil.

Francisty bol odsúdený živoriť na okraji spoločnosti. Sám pred sebou sa však nevzdal. Morálne sa vzopäl a napísal listy prezidentovi ČSSR Gustávovi Husákovi, miestnym straníckym funkcionárom, niektoré z nich chcel dostať na slobodu do prostredia západných demokracií. Kriticky v nich poukázal na spoločenské deformácie v štáte, zvlášť na to, ako začal sa objavovať fenomén známy ako ľudia druhej kategórie. Jeho korešpondencia však mala „jednosmerný“ charakter. Na svoje apelatívne listy sa odpovedí nedočkal. Zomrel po dlhej nevyliečiteľnej chorobe v košickej nemocnici v lete roku 1985.

Napriek tomu, že Reis Francisty už nebol medzi živými, režim konal. Tajná polícia mu urobila bytovú prehliadku. Dôvodom boli Francistyho predchádzajúce opakované konšpiratívne pokusy vyniesť za hranice časť textov kritizujúcich politické pomery v socialistickom Československu. Plánovaná akcia bola prezradená agentmi ŠtB v Košiciach, ktorí prípad od začiatku monitorovali. Jeho texty neopustili naše územie na Západ. Zadržali ich za hranicami v Maďarsku. Vzápätí nato košická správa ŠtB zhabala všetky Francistyho písomnosti vrátane celého literárneho diela. Skončili v policajnom tajnom archíve a iba predčasná smrť  ich autora, ho uchránili pred väznením  a nasledujúcim trestným stíhaním.

Francisty napísal dovedna asi 15 pôvodných rozhlasových a divadelných hier. Desať rozhlasových hier bolo realizovaných a odvysielaných, divadelné dramatické diela neboli doteraz uvedené. Prózy Milión, Herci, Téma pre fotografa, Rieka, Matriarchát, Story, Extempore a knihu esejí Štvrtá kniha možno považovať na rozdiel od jeho hier skôr za autobiograficko-disidentskú spisbu. V cykle esejí Štvrtá kniha z roku 1984 azda najlepšie vystihuje Francistyho zložitý život a povahu úvaha Relativitaako jedna z viacerých zachovaných nepublikovaných textov z pozostalosti.

„ Ako dieťa uvedomoval som si prevahu dospelých.
Ako dospelý uvedomoval som si prevahu bohatých.
Ako bohatý uvedomoval som si prevahu privilegovaných.
Ako privilegovaný uvedomoval som si prevahu ozbrojených.
Ako ozbrojený uvedomoval som si prevahu najvyšších.
Ako najvyšší uvedomoval som si prevahu väčšej krajiny.
Ako väčšia krajina uvedomoval som si prevahu najväčšej krajiny.
Ako najväčšia krajina uvedomoval som si prevahu vesmíru.
Ako vesmír- konečne som spokojný. V susedstve s Bohom.“

Najvýraznejšia z nich je 70 stranová novela Story o živote z prostredia nezávislej kultúry v ČSSR. Francisty sa koncom roka 1983,  pokúsil text neúspešne prepašovať na Západ, prostredníctvom Veľvyslanectva USA v Prahe. List adresovaný vtedajšiemu prezidentovi USA Ronaldovi Reaganovi sa zachoval vo fotokópii. K pozoruhodným dielam patrí aj román Matriarchát ako drsná analýza spoločenských pomerov v štáte, kde sú zvýhodňované ženy na úkor mužov, ktorí buď slúžia ako budovatelia režimu, alebo ako vojaci.

Francistyho literárne dielo bolo akoby zázrakom znovuobjavené po novembrovom prevrate 1989. Našlo sa v jednom z archívov košickej expozitúry ŠtB, kde boli uložené v škatuliach. Spolu s textami bol svojho času zabavený aj písací stroj značky Remington kvôli identifikácii polemických textov. Povahou svojho diela a literárnym uspôsobením je Francisty skôr dramatik ako prozaik. Autorská inklinácia k dramatickej tvorbe vyplýva z jeho prirodzených, spontánnych divadelných začiatkov v Spišskej Novej Vsi na prelome 50. a 60. rokov.

V jednom zo svojich listov, ktoré adresoval prezidentovi ČSSR Gustávovi Husákovi 23. júla 1983, Francisty sa zmieňuje o trinástich realizovaných pôvodných rozhlasových hrách a dramatizáciách, v inom zasa spomína dvadsať autorských rozhlasových, televíznych dramatizácií a dokumentov. Kompletné dramatické dielo sa kvôli značnej fragmentárnosti textov nedá zdokumentovať. Medzi ne nie sú zarátané početné dramatizácie literárnych diel cudzích autorov, napr. od Rolanda Peter a Lucia, Bollovo Údolie duniacich kopýt a iné. Ako realizované rozhlasové dramatické diela by sa mali nachádzať vo zvukovom archíve RTVS.

Písanie rozhlasových a divadelných hier Alexandrovi Reisovi Francistymu vyhovovalo zrejme kvôli žánrovej povahe dramatického diela, pre možnosť dramatického zhustenia deja do dialógov, kde sa nemusí písať sprievodné slovo a pod. Rozsiahle, niekedy až celostranové dialogické pasáže bez opisného komentára, sú tiež v jeho zachovaných strojopisných prozaických textoch. Miestami pôsobia ako literárny experiment, niečo na spôsob nového románu, populárneho koncom 60. a začiatkom 70. rokov. Rozsiahle dialógové pasáže vo forme rozhovoru dvoch postáv, neznámy autor a poslucháč, sú občas aj centrom konceptu v jeho disidentských esejach Štvrtá kniha z roku 1984, ktoré hovoria o stave spoločnosti.

Okrem odvysielaných rozhlasových hier je niekoľko, ktoré mu dramaturgia Československého rozhlasu napriek prijatiu diela odmietla odvysielať z dobovo všeobecne známych ideových príčin. Spomeňme rozhlasovú hru Muž, ktorý sa podobá, ktorá je o kritike spoločenských pomerov vo vtedajšom Československu, či Ten múrik mi tu nechajte, ktorú napísal na počesť 40. výročia SNP. Francisty v ňom na svoju dobu dosť nezvyčajne ostro hodnotí niektoré smutné osudy zabudnutých hrdinov Povstania. Táto hra napriek literárnym kvalitám bola vyradená z vysielania košického štúdia Československého rozhlasu pre svoj neprijateľný ideový koncept, ktorý bol v rozpore s vtedajšou oficiálnou kultúrou.

Okrem početných odvysielaných pôvodných rozhlasových hier a viacerých dramatizácií a tiež pomerne rozsiahleho prozaického a disidentského nepublikovaného diela zachovaného v strojopisoch, autorským základom tvorby Alexandra Reisa Francistyho boli divadelné hry. Francisty ich napísal, ako uvádza vo svojom životopise, dovedna 15. Zo zachovaných divadelných hier sú to Katamaran, monodráma Zmluva o dielo, fragmentárny text Uspávanka pre tuláka. No najmä existenciálna dráma Za mlynom, ktorá je o skrachovaných životoch niekoľkých osamelých mužov, dožívajúcich svoj život v zabudnutí v akomsi zvláštnom sanatóriu. Tvorí ho rozpadávajúca sa stará budova bez bližšieho určenia. Celkové prostredie a protagonisti deja z hľadiska širšieho sociálneho statusu vegetujú na okraji spoločenského záujmu. Táto hra bola napísaná v roku 1982. Aj napriek úzkoprsému socialistickému kultúrnemu a umeleckému nazeraniu, jednoznačne odmietajúce prehnaný subjektivizmus, bola prijatá pomerne priaznivo. Svojho času sa ňou zaoberal ako s možným titulom na jeho uvedie aj dramaturg pražského Činoherného klubu V. Prochádzka.

Literárne dielo Alexandra Reisa Francistyho muža, ktorý prestál dve neslobody, fašizmus a socializmus, vydal o nich vlastné svedectvo, no slobody sa nedožil bolo, ako sme  viackrát spomenuli, napokon náhodne objavené v jednom z archívov košickej expozitúry ŠtB po novembrových udalostiach z roku 1989. Odtiaľ bolo prenesené a uložené do kufríka. Ten bol odložený v ateliéri jeho priateľa, dnes už nebohého košického výtvarníka Antona Ihnáta, ktorý zomrel v polovici 90. rokov. Po vyprataní Ihnátovho ateliéru sa na podnet jeho dcéry pozostalosti ujal autor predhovoru Štefan Lazorišák, ktorý sa s Francistym poznal osobne. Rozsahom ide o niekoľko desiatok samostatných fasciklov, pozostávajúcich z prezentovaných a neuvedených rozhlasových a divadelných hier, ale aj nepublikovaných próz, esejí, disidentských textov, náčrtov nerealizovaných filmov a televíznych inscenácií, rôznych rukopisných poznámok o zamýšľaných dielach a z rozsiahlej korešpondencie. Francistyho dielo, ktoré v zásade patrí do slovenskej literatúry, i keď sám, ako o sebe povedal, na Slovensku sa cítil byť iba cudzincom, ešte stále čaká na dôkladné zdokumentovanie a teatrologické  preskúmanie.

Štefan Lazorišák