Pietna spomienka pri príležitosti 55. výročia udalostí z 21. augusta 1968 v Poprade
Pri príležitosti 55. výročia okupácie Československa pripravilo Svetové združenie bývalých politických väzňov v Poprade pietnu spomienku venovanú tragickým udalostiam z 21. augusta 1968.
Vence a kvetiny k pamätníku položili, prednosta Okresného úradu v Poprade Dr. Jozef Bednár, za Okresný úrad v Kežmarku, Ing. Vladimír Škara, za mesto Poprad viceprimátor Ing. Ondrej Kavka, poslanec mestského zastupiteľstva a stranu Hlas -SD Okresný predseda Ing. Marián Barilla, zástupca Zväzu protikomunistického odboja, rodina Jozefa Bonka a Svetové združenie bývalých politických väzňov.
V príhovore viceprimátor mesta Poprad Ing. Ondrej Kavka a poslanec mestského zastupiteľstva a okresný predseda strany Hlas - SD Ing. Marián Barilla upozornili na potrebu nezabúdať na obete okupácie a zdôraznili, aby sa už podobné udalosti nikdy neopakovali. Publicista a podpredseda SZBPV Štefan Lazorišák pripomenul medzinárodnú konferenciu o augustových udalostiach, ktorá sa uskutočnila v roku 2018 v Košiciach, kde bolo najviac obetí na území Slovenska a kde sa žiaľ nepodarilo iniciovať inštaláciu centrálneho pamätníka obetiam okupácie. Upozornil na dezinformácie aj mienkotvorných médiách, konkrétne na to, že prepadnutie Československa vojskami Varšavskej zmluvy malo za cieľ vojenské obsadenie Juhoslávie, čo je nezmysel pretože Juhoslávia nebola súčasťou sovietskeho bloku a bolo by to isté ako keby Varšavská zmluva vojenský zaútočila na Rakúsko. Ďalšou dezinformáciou tentoraz z maďarského mienkotvorného denníka je článok o údajnom vítaní maďarských vojsk pri vstupe na územie Československá občanmi maďarskej menšiny, čo však nebola pravda, pretože aj títo občania proti vstupu vojsk protestovali. Predseda Svetového združenia bývalých politických väzňov František Bednár, upozornil na havarijný stav pamätníka a poukázal na to, že 21. august dodnes polarizuje spoločnosť.
Na záver za účasť na pietnej spomienke poďakovala sestra Jozefa Bonka Anna Malá. Pietna akcia bola ukončená hymnami Slovenskej a Českej republiky.
Touto cestou vyslovujeme poďakovanie RTVS, Televízii TA3 a Televízii Poprad za účasť na pietnej spomienke a uverejnené reportáže.
Ospravedlňujeme sa za zlyhanie starej kamery a namiesto videa zverejňujeme aspoň text prednesený moderátorom pietnej spomienky, 2. podpredsedom SZBPV Marekom Dudom.
Vážení páni prednostovia, vážený pán viceprimátor, ctení hostia, dámy a páni !
Srdečne Vás vítam v mene Svetového združenia bývalých politických väzňov pri príležitosti 55. výročia vpádu vojsk bývalého Varšavského paktu do bývalého Československa v noci z 20 na 21. augusta 1968.
Tieto tragické udalosti, ktoré na vyše 20 rokov poznamenali osud našej krajiny a jej občanov pripomína tento skromný Pamätník v Poprade, odhalený v roku 2002, ktorý je žiaľ na Slovenku stále jediný s v roku 2002 uvádzanou štatistikou obetí a popisom týchto pre nás tragických udalostí. Počet obetí podľa aktualizovaných údajov českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov, je 137 mŕtvych a 500 ťažko zranených medzi ktoré boli zahrnuté aj obete dopravných nehôd zapríčinených vojskami Varšavskej zmluvy.
V Poprade pod Tatrami sa nachádza jeden z prvých pamätníkov na Slovensku, ktorý nám pripomína tragické dni zrady a okupácie, ktorej sa voči nám dopustili v tom čase naši vlastní spojenci. Tento pamätník nepatrí medzi honosné artefakty doby poplatnej politickému systému, akými je posiate celé Slovensko po pomyselnom oslobodení v roku 1945. Napriek tomu je tento pamätník výnimočný a ojedinelý, pretože pred vyše 20 – tími rokmi, kedy ho hŕstka dobrovoľníkov po vyhlásení zbierky nechala inštalovať, bol a aj dnes ešte stále je jediným pamätníkom so štatistikou obetí a popisom historickej udalosti, ktorá je ešte stále pre mnohých nepríjemným mementom lámania charakterov a duchovného úpadku spoločnosti trpko poznamenanej Husákovou a Biľakovou normalizáciou. Po politických perzekúciách 50-tých. rokov celá verejnosť s nádejami túžobne očakávala poľudštenie vtedajšieho politického systému a tak ako ešte nikdy pred tým, spontánne podporovala Alexandra Dubčeka ako symbol „socializmu s ľudskou tvárou“ , označovanom aj ako Pražská jar. Po uvoľnení cenzúry v médiách a spustení spontánnej podpisovej akcie za neutralitu Československa, čo by znamenalo vystúpenie z Varšavskej zmluvy, prišlo kruté prebudenie. Ráno 21. augusta 1968, pol milióna vojakov a 5000 tankov piatich armád Varšavskej zmluvy prerušilo krátky sen o ostrove slobody, nezávislosti a neutrality. Nielen to, okupácia priniesla desiatky stratených ľudských životov civilov, stovky zranených, tisíce zmarených poaugustových osudov a emigráciu 450 000 občanov.
Nemali by sme pri tejto príležitostí zabúdať na v médiách opomínané historické fakty, ktoré boli predzvesťou prepadnutia Československa 21. augusta 1968 a jeho 23 ročnej okupácie, ktoré by preto mali byť mementom aj pre súčasných politikov.
Boľševická revolúcia v Rusku, ktorá prišla rovnako náhle a nečakane tak, ako nečakane sa rozpadol Sovietsky zväz, poznamenala aj osud Československa, ktoré vzniklo na troskách Rakúsko-uhorskej monarchie. V roku 1994 v USA vyšiel anglický preklad knihy bývalého námestníka výzvednej služby NKVD (neskôr známej ako KGB). Pavla Sudoplatova SPECIAL TASKS. V americkej verejnosti vyvolalo veľký rozruch svedectvo o fyzikovi Robertovi Oppenheimerovi, ktorý odovzdával sovietom informácie o americkom atómovom výskume, čím im pomohol urýchliť výrobu atómovej bomby. V knihe je aj niekoľko zmienok o bývalom čs. prezidentovi Eduardovi Benešovi, ktorý mal od roku 1937 úzke styky so sovietskym veľvyslanectvom a ktorý sa zaoberal špionážou od prvej svetovej vojny počas svojho pobytu vo Francúzsku. Po mníchovskej zrade NKVD asistovala pri úteku Beneša z Československa. Práve potvrdením o prevzatí peňazí bol po vojne Beneš NKVD vydieraný a bolo mu nariadené odovzdať moc vo februári 1948 Klementovi Gottwaldovi hladko a bez násilia. Kolaborantský Benešov postoj je zdokumentovaný jeho vlastnými slovami a činmi. Už na začiatku vojny v r. 1939, keď Sovietsky zväz spoločne s Hitlerom prepadol Poľsko, Beneš povedal sovietskemu veľvyslancovi v Londýne Majskému, že Podkarpatská Rus, bude po vojne patriť Sovietskemu zväzu. Po vstupe Sovietskeho zväzu do vojny vychvaľoval Stalina a tvrdil, že mu západné vlády môžu dôverovať pretože nebude sovietizovať stredovýchodnú Európu. Beneš bol proti otvoreniu II. frontu na Balkáne a v súlade so Stalinom hlásal nutnosť druhého frontu vo Francúzsku. Chcel, aby stredovýchodná Európa bola "oslobodená" sovietskou armádou. Pri rokovaniach o odmietnutí Marshallovho plánu, ktorý postavil na nohy porazené Nemecko, minister Jan Masaryk povedal: "Do Moskvy som odišiel ako československý minister a vrátil som sa ako Stalinov paholok". V r. 1948 Sovieti hodili Beneša cez palubu tak ako hodil cez palubu Gorbačov Gustáva Husáka v roku 1989, čím sa potvrdilo staré príslovie našich predkov: "Učiň čertovi dobre, peklom sa ti odmení".
Asi sa nikde na svete nenájde štát, ktorý by sa bez odporu vzdal územia o rozlohe 12 607 štvorcových kilometrov, ktoré bolo od roku 1919 až do roku 1939 súčasťou medzivojnového Československa, a následne túto stratu územia nazval oslobodením. Československo o svoju najvýchodnejšiu časť nazývanú Podkarpatská Rus prišlo potom čo ju prezident Eduard Beneš tak ako sľúbil už v roku 1939 predal Stalinovi. Rovnako hanebne sa prezident Beneš zachoval k tisícom slovenským občanom, ktorých Stalinovi podhodil ako vojnovú korisť, aby mohli byť následne násilne odvlečení do pracovných táborov pod správou nazývanou GULAG.
To všetko bolo predzvesťou komunistického puču vo februári 1948, kedy bola zavŕšená výmena hnedej totality za totalitu červenú. Z bývalého Československa, ktoré patrilo v medzivojnovom období medzi desať priemyselne najvyspelejších štátov sveta sa za 40 rokov komunistického bačovania stala ekonomický zaostalá krajina. Obrovské nerastné bohatstvo uránovej rudy sa nestalo zdrojom blahobytu pre našich občanov, ale korisťou pre Stalina na jeho jadrové vydieranie sveta a ďalšiu expanziu komunizmu. Pri nástupe Alexandra Dubčeka bolo Československo ekonomicky ešte na úrovni Rakúska, avšak tak ako Benešov dekrét o vzdaní sa Podkarpatskej Rusi, rovnako podpis zmluvy v Čiernej nad Tisou 29. júla 1968, znamenal už len ďalšiu zradu na občanoch bývalého Československa, urýchlenie vojenskej agresie a následnej 23 ročnej okupácie.
Tento proces zrady oddane a z presvedčenia napomáhal naplniť doslova a do písmena posledný prezident komunistického Československa Gustáv Husák, predtým oddaný Stalinovi a potom Brežnevovi. Svoju oddanosť myšlienke celosvetového komunizmu na čele so Stalinom deklaroval Husák ešte v čase, keď prišla inštrukcia Kominterny z Moskvy, aby sa Slovensko územne pričlenilo k Sovietskemu zväzu. Naše územie sa po vojne malo volať Sovietske Slovensko. "Nech odpadne, čo je kolísavé, nech odpadne, čo je oportunistické...," hlásal už Husák na zjazde slovenských komunistov krátko po obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Slová na zjazde stonásobne zužitkoval. Od apríla 1969 sa stal 1. tajomníkom ÚV KSČ a od mája 1971 do decembra 1987 generálnym tajomníkom ÚV KSČ.
Dnes o auguste 1968, tak ako aj do novembra 1989, mnohí nechcú počuť, pretože sa im nehodí do ich scenára budovania falošných mýtov. Rovnako sme až príliš rýchlo po smrti Alexandra Dubčeka zabudli na neutralitu, nezávislosť či ľudskosť v politike. Ak by Alexander Dubček nečakane nezahynul pri autonehode, nikdy by nepripustil, aby sa štátne podniky a hodnoty, ktoré budovali generácie dostali z noci do rána do rúk privatizérov a tunelárov, ktorým k tomu nikto nedal mandát. Smrťou Alexandra Dubčeka žiaľ navždy umrela aj ľudskosť a slušnosť vo verejnej službe politika občanom. Mlčky a apaticky, niektorí zo strachu a obavy o vlastnú existenciu sme to prijali ako nutné zlo. Opäť sa potvrdzuje, že sme chronicky nepoučiteľní a ako národ ľahostajní k tvrdeniam politikov, ktorí dnes verejne deklarujú , že je potrebné vzdať sa suverenity a ekonomickej svojprávnosti v prospech vyšších záujmov novodobého globalizmu. Príliš ľahko sme sa vzdali slobody a suverenity v záujme údajného zabezpečenia našej bezpečnosti, čím sa definitívne naplnil výrok Benjamina Franklina, ktorý povedal “Tí, ktorí sú ochotní vzdať sa slobody, aby si zabezpečili bezpečnosť, si nezaslúžia ani slobodu, ani bezpečnosť.“
Ak si chceme skutočne úprimne pripomínať obete, ktoré priniesli naši občania vo svojej viere v lepšiu a spravodlivejšiu spoločnosť s ľudskou tvárou, mali by sme byť úprimnejší a čestnejší nielen k ním, ale aj k našej nedávnej histórii a veci nazývať pravým menom. Víťazí môžu kriviť a falšovať históriu, ale vždy len do času. Tak ako sa špina skôr či neskôr vyplaví na povrch, rovnako sa na povrch dostane aj skutočná pravda, majme pritom na pamäti obete augusta 1968, ktorým vzdávame česť.
Tieto historické fakty len potvrdzujú, aké dôležité je mať vo vedení štátu politické osobnosti - štátnikov s odvahou, ktorým nejde o osobný prospech ale dokážu sa obetovať pre blaho a prospech svojho národa. Tragédiou Slovenska je, že najväčšie osobnosti ako M. R. Štefánik a Alexander Dubček tragicky zahynuli za dodnes neobjasnených okolností. Stále platí, že štátnici myslia na budúce generácie zatiaľ čo politici len na budúce voľby. Nemali by sme zabúdať na to, že každá doba má svojich zradcov a kolaborantov a ani dnešná nie je výnimkou. Vždy sa však nájdu aj ľudia s odvahou povedať pravdu bez ohľadu na následky. Nemali by sme zabúdať ani na vymývanie mozgov komunistickou propagandou v čase normalizácie kedy servilní novinári povýšili amorálnosť na životný princíp. Žiaľ dnes to opäť zažívame v inej podobe kedy ideológiu nahradila moc peňazí a z médií sa na nás denno-denne valí propaganda o nič menšia ako tá z čias normalizácie.
Pred 50 rokmi v Poprade, na tomto námestí, dňa 21. augusta 1968 o 13,00 hod, vojaci sovietskych vojsk, nachádzajúci sa na tankoch č.622 a 638, spustili streľbu do protestujúcich občanov. Pri streľbe bol guľkou sovietskych vojakov usmrtený Jozef BONK, rodák z Hôrky, v tom čase len 19-ročný.
Na tomto námestí bolo okupačnými vojskami ťažko zranených 6 osôb, ľahko zranených 8 osôb. Medzi nimi aj deti vo veku od 11 rokov.
Sovietske okupačné vojská, ktoré mali byť v našej krajine len dočasne odišli až po podpise dohody v Moskve 26. februára 1990.
Vážení prítomní, ctení hostia, dámy a páni.
Stíšme si prosím svoje srdcia a uctime si pamiatku obetí okupácie Československa z roku 1968 chvíľkou ticha :
PANE , DAJ IM ODPOČINUTIE VEČNÉ A SVETLO VEČNÉ NECH IM SVIETI,
NECH ODPOČÍVAJÚ V POKOJI !
V mene Svetového združenia bývalých politických väzňov Vám všetkým, ktorých oslovilo naše pozvanie srdečne ďakujem. Touto cestou ďakujem vedeniu mesta Poprad a zvlášť pánu primátorovi Antonovi Dankovi za poskytnutie pomoci pri zabezpečení dnešnej pietnej akcie.
Obete 21. augusta 1968 si plným právom zaslúžia našu úctu a nemali by sme na nich zabúdať. Boli to naši občania, ktorí túžili len po jednom, žiť v lepšej a spravodlivejšej spoločnosti.
Pokiaľ aby mal niekto záujem o zakúpenie publikácie „OKUPÁCIA KOŠÍC A VÝCHODNÉHO SLOVENSKA – AUGUST 1968“, môžete nás kontaktovať po skončení pietnej spomienky.
Ďakujeme za účasť a DOVIDENIA, PRIATELIA!
Príhovor predsedu SZBPV
Vážení hostia, milí priatelia
Chcem Vám úprimne poďakovať za účasť na dnešnej pietnej spomienke. Žiaľ tento pamätník, ktorý ako stále jediný na Slovensku nahrádza centrálny pamätník obetiam okupácie je po vyše 20 rokoch v havarijnom stave ako sami vidíte múr sa rozpadáva a hrozí jeho poškodenie.
Aj to symbolizuje postoj verejnosti k udalostiam z augusta 1968 a obdobiu tzv. normalizácie.
Do 17. novembra 1989 bolo pripomínanie si 21. augusta 1968 považované za nepriateľstvo voči socialistickému zriadeniu. Paradoxne socializmus definitívne zdiskreditovali a pochovali práve tí, ktorí označili socializmus s ľudskou tvárou Alexandra Dubčeka za kontrarevolúciu.
Po mnohých peripetiách s vtedajšími úradmi sa nakoniec v Poprade podarilo odhaliť v roku 2002 tento skromný pamätník, kde sa každoročne stretávajú tí, ktorým nie sú na rozdiel od väčšiny ľahostajné obete vpádu armád Varšavskej zmluvy.
Každý národ by si mal pripomínať svoje obete či už sú to obete 2. sv. vojny, obete koncentračných táborov, stalinských gulagov alebo totalitných režimov
.
Žiaľ po 33 rokoch zmeny politického systému, mnohí tí, ktorí o augustové udalosti nikdy nemali záujem začali používať rétoriku normalizátorov a hrobárov socializmu. Vpád armád Varšavského paktu začali nazývať oddialením nástupu bezbrehého kapitalizmu, privatizácie a rozkrádania štátneho majetku. Ignorujú pri tom skutočnosť, že v roku 1968 bola úplne iná politická situácia a Československo, ktoré bolo ešte v roku 1966 ekonomický na úrovni Rakúska malo všetky predpoklady stať sa opäť hospodársky vyspelým štátom z ktorého by ľudia neutekali za hranice. Jedno sa normalizátorom a kolaborantom podarilo dokonale, zlomiť tento národ a amorálnosť povýšiť na životný princíp, preto názory na 21. august dodnes rozdeľujú spoločnosť. Paradoxne deti väčšiny tých, ktorí s nostalgiou spomínajú na časy Husákovej normalizácie pracujú alebo študujú práve na toľko nimi preklínanom západe. Pri nostalgii za bývalým režimom nechcú vidieť, že návrat komunistického režimu v podobe reálneho socializmu nehrozí už ani z Ruskej federácie, z ktorej sa po rozpade Sovietskeho zväzu stala imperiálna mocnosť, kde je viac oligarchov ako v USA a ktorá má svoje záujmy rovnako ako ich má Amerika. Po rozpade Sovietskeho zväzu a Varšavskej zmluvy Západ nevyužil príležitosť urobiť z Ruska obchodného partnera a strategického spojenca. Namiesto toho kapitalistické Rusko rozširovaním NATO o bývalé komunistické štáty doslova vohnal do náručia komunistickej Číny, ktorá vytvorila hybridný systém kapitalistického riadenia štátu komunistickým vedením čo má s pôvodnou ideou komunizmu už pramálo spoločného.
Americký politológ Henry Kissinger už v 70. rokoch minulého storočia varoval, aby sa Rusko, vtedy ešte ZSSR a Čína nezblížili, lebo by to znamenalo obrovský bezpečnostný problém pre USA a Európu.
Za to čo sa udialo za 33 rokov na Slovensku sme si zodpovední my sami tým, koho sme volili a naďalej volíme. Po novembri 1989 sme mali najnižšiu zadlženosť zo všetkých postkomunistických štátov a ak by politici mali odvahu doviesť Slovensko k neutralite a ekonomickej svojprávnosti o čo sa usiloval Dubček a čo v roku 1968 nebolo možné kvôli Brežnevovej politike obmedzenej suverenity, tanky by tu po roku 1989 už nikto neposlal.
Naša spoločnosť je už roky polarizovaná a zmieta sa medzi dvoma extrémami. Jedná časť slepo verí a obdivuje USA a západ a druhá Rusko.
Pri tomto čiernobielym videní na Slovensku žiaľ chýbajú politici s odvahou akú mal Alexander Dubček, ktorý nechcel byť kolaborantom ale chcel zmeniť politiku v prospech občanov a štátu.
Nezabúdajme na to, že po historických skúsenostiach nemôžeme veriť nikomu len sebe.
Západ, ktorému tak mnohí slepo veria nás v Mníchove v roku 1938 obetoval Hitlerovi, v roku 1945 Stalinovi a nepomohol nám ani v roku 1968.
Na druhej strane tí, ktorí slepo veria Rusku, nechcú pripustiť, že po oslobodení hnedú totalitu nahradila totalita červená, ktorá priniesla tisíce obetí násilne odvlečených do stalinských gulagov, a v roku 1968 tak ako v Maďarsku v roku 1956 krvavo potlačila každý pokus o poľudštenie komunistického režimu.
Preto nemôžeme slepo veriť ani Západu ani Rusku, pretože obaja mali a budú mať vždy len svoje záujmy, ktoré presadia len do takej miery ako im to dovolíme. Slovensko preto potrebuje štátnikov, ktorí budú konať v prvom rade v prospech vlastných občanov a nie v prospech cudzích záujmov.
Pýtam sa čo sme to za národ, keď slepo veríme USA po zlyhaní v Iraku kde sa nenašli žiadne chemické zbrane a 20 ročnom fiasku v Afganistane, kde zbytočne zahynuli aj naši vojaci.
Pýtam sa tiež čo sme to za národ ak časť verejnosti slepo verí Rusku po tom, čo promoskovský režim zmenil ekonomicky vyspelé Československo za 40 rokov na zaostalú krajinu obohnanú ostnatým drôtom, potom čo už nikdy neobnovili hranice spred Mníchova a definitívne sme stratili Podkarpatskú Rus, po tom čo naši občania prežili peklo stalinských koncentračných táborov a potom čo v roku 1968 bol utopený v krvi Dubčekov pokus o socializmus s ľudskou tvárou?
Ako vidíte pamätník v Poprade je v havarijnom stave. Je poľutovaniahodné, že vláda Igora Matoviča a Eduarda Hegera a ich minister vnútra Mikulec odignorovali žiadosti o použitie dotácie na záchranu pamätníka čo dokonca zakázali. Rovnako sa zachovalo ministerstvo obrany, ministerstvo kultúry a prezidentka Zuzana Čapútová, ktorá pred voľbami v Poprade pri tomto pamätníku zbierala podpisy pre svoju kandidatúru. Chcem preto poďakovať darcom, ktorý reagovali na vyhlásenie zbierky a prispeli na opravu pamätníka. Je to spoločnosť Brantner , poslanec mestského zastupiteľstva v Poprad a okresný predseda strany Hlas SD Ing. Marián Barilla a pán Cap zo Šuňavy. Žiaľ vyzbieraná suma nestačila na to, aby sme pamätník sanovali ešte pred konaním dnešnej pietnej akcie. Veríme, že sa nám to napokon podarí a zmení sa aj situácia diskriminačného poskytovania dotácii rezortom ministerstva vnútra. Bývalý minister vnútra Mikulec nám znížil dotáciu o polovicu na sumu 4 000 eur čím sme boli tri roky finančne likvidovaní. Pre porovnanie SZPB dostal 250 000 eur a KPVS, ktorej členom je aj Ján Budaj 80 000 eur.
Slovensko dnes namiesto prehnanej a zaslepenej kolaborácie bez ohľadu na ekonomické dopady na občanov potrebuje štátnikov ako Alexander Dubček. Z úcty k Dubčekovej myšlienke spoločnosti s ľudskou tvárou a obetiam 21. augusta 1968, by sme preto nemali zabúdať na ľudí, ktorí za spravodlivejšiu spoločnosť obetovali svoje životy.
Vážení páni prednostovia, vážený pán viceprimátor, ctení hostia, dámy a páni !
Vážení hostia, milí priatelia
