OBETE KTORÉ „VYPADLI“ ZO ZÁKONA
Takýchto prípadov evidujeme veľa. Sú to
tragické osudy ľudí, ktorí nemali možnosť voľby. V čase II. svetovej vojny
mali od 15 do 20 rokov. A mali tú smolu, že sa ocitli v zlom čase na
zlom mieste. Mnohí z nich boli na základe stanného práva, alebo na základe
výnimočných mobilizačných nariadení povolaní do branných síl nepriateľa
(maďarskej i nemeckej armády), ktorými si okupačná fašistická moc
pôsobiaca na území Slovenska dopĺňala
svoje vojnové straty. Títo odvedenci do branných síl okupačných mocností nemali
na výber: ak by povolávací rozkaz neakceptovali, čakala ich eskorta a zastrelenie za neuposlúchnutie
rozkazu! Ak pod týmto doslova existenčným nátlakom rozkaz splnili, dnes sú
považovaní za vojakov nepriateľského štátu, bez možnosti obhajoby!!!
Prakticky
väčšina z nich už o žiadnu spravodlivosť nestojí, lebo je pred súdom
Najvyššieho. Ale ostali tu po nich vdovy, siroty a súrodenci, ktorí majú
tiež už „na kahánku“, no napriek tomu
veria ešte stále aj v pozemskú spravodlivosť, keďže po celý čas
totalitného komunistického režimu boli prenasledovaní, proskribovaní a de
iure vylúčení zo spoločnosti. (S výnimkou tých, ktorí začali po februári 1948 kolaborovať
s komunistickou ŠtB a to boli tí skutoční fašisti). Ak by títo
absolútne nevinní ľudia nemali dostať satisfakciu ani dnes, potom sa nečudujme,
že naša spoločnosť ostane na mnohé generácie rozdelená ideologicky, občiansky
i ľudsky.
Všetci súčasní kritici vtedajšieho
stavu by si mali položiť elementárnu otázku: bol by som vtedy, pod tlakom trestu smrti konal ja sám inak?
Ak si dokážu na túto zásadnú otázku úprimne,
v súlade so svojim svedomím, či kresťanským presvedčením odpovedať,
potom sa môžu bez obáv pozrieť pravde do očí...
x x x
Vdova Oľga Orthová nám napísala: Môj muž žil vtedy v bratislavskej
Petržalke. Po jej obsadení Wehrmachtom začal súpis osôb prichádzajúcich do
úvahy ako potenciálnych brancov z obsadených teritórií. Keďže mal nemecké meno, hoci po rodičoch (matka Češka, otec Rakúšan) sa nikdy za Nemca nepovažoval, dňa 26.1.1944 ho (ako ani ešte nie sedemnásťročného) povolali do nemeckej armády. (viď
Predvolanie). Po štrnástich mesiacoch,
keď pôsobil v tyle vojsk na
kopaní zákopov a v tzv. PTP, (ktoré sa neskôr stali známe
z komunistického obdobia), ho
dňa 6. marca 1945 zadržala osobitná
diverzná jednotka NKVD, ktorá obsadila oblasť Petržalky
a Hainburgu-Engerau, ktoré boli v tom čase pod nemeckou okupačnou
správou. Odtiaľ ho eskortovali ako vojnového zajatca do pracovného tábora
v Donbase– Jenakijeve. V tomto pracovnom tábore už víťazi
nerozlišovali, či ide o vojnového zajatca, alebo násilne odvlečeného. Stal
sa jedným z miliónov otrokov stalinského GULAG-u. Mal však šťastie: na základe pátrania
Medzinárodného Červeného kríža (č.7498/1-III.5.1948) bol 11.decembra 1947
repatriovaný do Československa-Petržalky (č. povolenia: 14093/47). Celý jeho povojnový život, ale aj život jeho
rodiny sa však stal na dlhé desaťročia čiernou morou vydedenca. Absolútne až do
svojej smrti mal biľag fašistu a podľa toho s ním aj zaobchádzali.
Tento človek, ktorý nikoho nezabil, nikoho neudal, nebol nacista, zomrel de facto ako nepriateľ štátu, ktorý
nedostal nijakú šancu na obhajobu! Jeho rodina trpí absenciou legislatívnej
úpravy takýchto excesov. Zdá sa, že to
z čisto ideologických dôvodov nie je žiaduce ani dnes...
MS SR nemôže konať ak neexistuje zákon
„Ministerstvo spravodlivosti SR
v zmysle ustanovenia §2 ods.1 a 2 zák. SNR č. 319/1991 Zb. atď...
posúdilo Vašu žiadosť o odškodnenie doručenú dňa 11.8.1993 za odvlečenie
Vášho nebohého manžela Jozefa Ortha, nar. 13.6.1927 do táborov bývalého ZSSR
a oznamuje Vám, že Vašu žiadosť zamieta.
Z potvrdenia Archívu vojenskej
evidencie osôb v Trnave zo dňa 2.7.1993 vyplýva, že Váš nebohý manžel nastúpil dňa 8.1.1944 do
nemeckej armády a dňa 6.3.1945 bol zajatý jednotkami Červenej armády
(ČA)...“ A tu sa treba pristaviť: z archívnej citácie to vyzerá
tak, že menovaný narukoval do armády nepriateľského štátu dobrovoľne, čo
nezodpovedá skutočnosti. Bol povolaný ako branec na základe povolávacieho
rozkazu za nesplnenie ktorého mu hrozil trest smrti! A to je zásadný
rozdiel od dobrovoľnosti.
Podľa vyššie citovaného zákona,
osobou oprávnenou na poskytnutie peňažnej náhrady je fyzická osoba, ktorá bola
v rokoch 1944 až 1953 protiprávne násilne odvlečená z územia
SR jednotkami MV ZSSR, alebo Štátnou bezpečnosťou ZSSR do táborov, ktoré mal
Sovietsky zväz zriadené v iných štátoch alebo na svojom území. Z ex
lege vyplýva tiež, že vojnovým zajatcom nevzniklo právo na odškodnenie podľa
zák.č.319/91 Zb., keďže ich deportácia do zajateckých táborov sa uskutočnila
v súlade s vojnovým právom.
Toto je v stručnosti súčasný
právny stav, ktorý vylučuje z rehabilitačného konania stovky osôb
považovaných za vojnových zajatcov, napriek tomu, že sa v armáde
nepriateľských štátov ocitli nedobrovoľne,
z donútenia, na základe rovnakého vojnového práva!
Vzhľadom na to, že predmetný zákon
SNR č. 319/91 vznikol na začiatku demokratického procesu a tvorili ho
staré komunistické justičné štruktúry poplatné vtedajším ideologickým klišé, je
namieste znovu otvoriť otázku tých vojnových zajatcov, ktorí sa
v okupačných armádach ocitli na základe nedobrovoľnosti, ale
z titulu vojnového práva. Novelizácia existujúceho zák.č.319/91 je nutná
najmä preto, aby osoby, ktoré sa nedobrovoľne ocitli v mašinérii okupačnej
brannej moci (nejde teraz o vojenské kurzy Nemecka ako bolo Sekule
a pod., kde je dobrovoľnosť nepochybná), mohli byť občiansky aj ľudsky
rehabilitované. Rovnako termín odvlečenia roky 1944 až 1953 je irelevantný,
lebo mnohé návraty odvlečených boli ešte aj po roku 1955! V tomto zmysle
sa domnievame, že nastal čas
prehodnotenia zaužívaných ideologických stereotypov, ktoré podliehali aktuálnym
politickým požiadavkám. Je to plne v súlade aj s rezolúciou EÚ
o vysporiadaní sa z dedičstvom totalitného komunistického režimu.
SZČPV
– Sekcia násilne odvlečených