|
Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov (SZČPV) na základe viacerých podnetov našich členov vyzvalo, okrem iných kompetentných inštitúcií, aj Ústav pamäti národa (ÚPN), aby sa zasadil o zistenie historicky približného počtu násilne odvlečených občanov NKVD v rokoch 1944-1955, ktorých počty sa zásadne rozchádzajú a český zoznam Milady Polišenskej uverejnený na oficiálnej webovej stránke ÚPN je zjavne neúplný a nepresný. Podrobnosti sú uverejnené na našej webovej stránke http://www.szcpv.org/10/gulag.html
ÚPN, ktorému sme chceli poskytnúť všetky naše dokumenty, však doposiaľ neprejavil záujem o konštruktívnu spoluprácu a jeho hovorca pre TASR slovenskej verejnosti odkázal, že sa mýlime, pretože zoznamy na ktoré sa ÚPN odvoláva, sú vraj najkomplexnejšie. V súvislosti s neskôr podaným návrhom na odvolanie Ivana Petranského sme sa ešte od neho dozvedeli, že sme marginálna skupina, ktorá nezastupuje všetkých politických väzňov a za návrhom sú údaje osobné pohnútky tajomníka SZČPV, ktorý od ÚPN nedostal preukaz „protikomunistického partizána“.
Je poľutovaniahodné, že sa táto inštitúcia dopracovala počas svojho pôsobenia len k týmto českým a neúplným zoznamom, ako keby sme na Slovenku neboli schopní uskutočniť seriózny výskum nedávnej neblahej histórie zločinov stalinizmu. V rozpore s tvrdením hovorcu ÚPN sme boli na pohrebe bývalého čestného predsedu Sekcie násilne odvlečených Štefana Pazderu svedkami, ako riaditeľ archívu ÚPN Ľubomír Ďurina, namiesto pár slov nad rakvou nebohého pri kondolencii, žiadal príbuzných o dokumenty týkajúce sa násilne odvlečených. Štefan Pazdera však zo zdravotných dôvodov už podstatnú časť svojho archívu odovzdal SZČPV ešte v roku 2008. Riaditeľovi archívu UPN sme prisľúbili pomoc a sprístupnenie všetkých dokumentov, ale žiaľ jediné čoho sme sa od ÚPN dočkali bola darovaná vizitka.
 Pýtame sa preto Ivana Petranského - predsedu Správnej rady UPN, s platom údajne vo výške 70 000,-Sk, v starej mene, prečo doposiaľ ÚPN nepodnikol žiadne kroky pre výskum archívov Ruskej federácie, ktorý môže objasniť všetky dohady a odstrániť pochybnosti o počte násilne odvlečených občanov z územia býv. Československa? Ak to doposiaľ nedokázal ÚPN s nezanedbateľným rozpočtom, ako je možné, že sa k dokumentom dostal nebohý Štefan Pazdera z Prešovského Solivaru, alebo Ján Antal z Kežmarku, ktorý na vlastnú päsť pátral po svojom pravom otcovi priamo v archívoch KGB v Moskve. Ako uvádza JUDr. Dárius Rusnák ktorý túto otázku študoval v Moskve a ktorý zistil, že v archívoch NKVD je evidovaných 69 000 občanov zo Slovenska zajatých na Slovensku a odvlečených do ZSSR /1944-1945/ a dodávame, že jedine táto cesta môže vniesť svetlo do temnôt.
Na rozdiel od nadštandardne plateného predsedu Správnej rady ÚPN, naši členovia pracujú len ako dobrovoľníci na úkor voľného času, napriek tomu ubezpečujeme ÚPN, že skorigujeme nepresný z neúplný zoznam deportovaných Milady Polišenskej a doplníme ho navyše aj o zoznam usmrtených. Neurobíme to však kvôli ÚPN ale z úcty k obetiam komunizmu.
Ivanovi Petranskému odporúčame namiesto samoľúbosti a tárania trocha sebareflexie. Ak už je presvedčený, že je potrebné v rámci úloh ÚPN diskutovať o gardistickom veliteľovi O. Kubalovi, tak mu odporúčame, aby ÚPN pripravil aj diskusiu o frekventantoch Diverznej výcvikovej školy v Sekuliach číslo poľnej pošty 23222 zriadenej koncom roku 1944, ktorá bola súčasťou špeciálneho diverzného útvaru „Einhsit Jozef“ a ktorej najvyšším veliteľom bol špecialista „III. ríše“ na diverziu SS-sturnbahnführer Otto Skorzeny. Niektorí frekventanti tohto kurzu sa podieľali neskôr aj na vraždách v Prlově a Ploštine. Je pozoruhodné, že jedným z frekventantov tohto kurzu bol aj bývalý minister kultúry Dušan Slobodník, ktorý mal skutočne, ako povedal nebohý Štefan Pazdera, certifikát do každého režimu. Ešte pozoruhodnejšie je, že zákon č. 319/91 o súdnych rehabilitáciách, ktorý sa mal vzťahovať len na civilné osoby násilne odvlečené do prac. táborov v býv. ZSSR, sa nevzťahoval na chudákov, ktorí boli vyradení z maďarskej armády a hoci mali modrú knižku a boli v čase zadržania NKVD civilmi, Dušan Slobodník, hoci nebol civilnou osobou, ale frekventantom vojenskej diverznej skupiny, nemal žiadny problém s priznaním odškodnenia podľa uvedeného zákona. Rovnako je pozoruhodné, že D. Slobodník po návrate z gulagu ovládal niekoľko svetových jazykov a viackrát mohol vycestovať do tzv. kapitalistickej cudziny. Za domnienku o jeho možnej spolupráci s NKVD-KGB bol Štefan Pazdera odsúdený k dvom mesiacom podmienečného trestu, ktorý však nikdy nenadobudol právoplatnosť, ako sa uvádza na webovej stránke o tejto kauze. „Štefan Pazdera – dokumenty doby“ http://www.szcpv.org/10/pazdera.html.
V prípade záujmu o uvedenú diskusiu radi poskytneme ÚPN zoznam potencionálnych frekventantov kurzu v Sekuliach. Na záver si kladieme otázku či príčinou nezáujmu ÚPN o prístup a skúmanie archívov NKVD nie je obava, aby sa na povrch dostali nežiaduce informácie o niektorých tiež „násilne odvlečených“ občanoch zo Slovenska?!
František Bednár
|
