Nezverejnení a doplnení agenti ŠtB| 17.November 1989-Zamatový podvod!| Pamätník usmrtených na hraniciach| Nepotrestané zločiny| Rozhovory-udalosti-názory| Od našich autorov| Pripravujeme| Nezabúdame na okupáciu v roku 1968| US POWs - Pamäť a svedomie| Reagujeme | Svedectvá| Doporučujeme| Nebojte sa!| Právo a zákony | Literárna rubrika| Emil Švec: Nezákonnosť na pokračovanie| Vladimír Hučín-politický väzeň Zamatu| Stanovy a informácie o organizácii| Hlavná stránka

Literárna rubrika


Späť

12. Kapitola

Husáková cela

Začalo sa dovolenkové obdobie. Režim sa trocha upokojil. Stratil sa nám z očí aj náš výchovný, Sivý. Pravdepodobne odišiel na dovolenku. Z ničoho nič začali väzňov, ktorí boli vo väzbe, sťahovať do väzby v Nitre. Začala sa prestavba interiéru Nových samôt a to tak, že najvyššie poschodie premostili železnými mostíkmi. Robili tam novú podlahu. Preto bolo celé dni počuť nepríjemný hluk, ktorý vznikal pri týchto prácach. V auguste ma presťahovali na prvé poschodie, na opačnú stranu, ako som bol predtým. Na celu č.87. Jeden bachar nám hovoril, že na tejto cele istý čas býval aj Gustáv Husák. Ubytovaný tu bol so mnou aj Vlado Cepoš, ktorý tu mal aj svojich dvoch komplicov. V šesťdesiatich rokoch narobil veľa starosti policajtom, lebo mal v Považskej Bystrici viacero ťažkých vlámaní. Políciu miatol tým, že po vlámaní založil oheň na kraji mesta. Vlada veľmi prenasledovali bachari, pretože odmietal prácu s tým, že on na žiadnych vrahov v uniformách pracovať nebude. Napriek tomu, že ja som na cele pracoval, normu som si plnil, bol som s ním zároveň trestaný aj ja. Niekedy nás úmyselne nepúšťali na vychádzku. Dostávali sme len polovičnú dávku stravy. V nedeľu nám nedali ani len malý kúsok mäsa, na ktorý sme mali nárok. Ba stalo sa nám, že v polievke v ešuse som našiel za hrsť vlasov a kus škridle. Bola to provokácia zo strany bacharov, ktorí sa neštítil ani takýchto akcií. Raz, keď som na cele čítal staré noviny, ktoré sme si zadovážili pri vysýpaní smetí na cele č.42, vtrhol na celu náčelník výchovy - major Štipkár, ktorého prezývali Mařena s viacerými vyššími bacharmi. Vytrhli mi noviny z ruky a začali nám nadávať: "Vy si tu len čítate noviny a nič nerobíte. Našich súdruhov zatvárajú na štadiónoch v Chile. V Belfaste sa strieľa, Londondery je v plameňoch, vo Vietname umierajú deti a vy si tu len gule váľate!" Tieto frázy používal všade. Mal to naučené. Chcel s tým na nás zapôsobiť a vzbudiť väčší rešpekt. Vladovi v šesťdesiatom ôsmom roku tri roky amnestovali, ale aj tak mu končil už trinásty rok väzenia. Prišiel koniec roka, Vianoce. Boli to moje prvé Vianoce strávené v Leopoldove. Na Štedrý večer sme dostali riedku kapustovú polievku bez chuti. Šalát bez majonézy, iba zemiaky s cibuľou, jeden pomaranč, jednu mandarínku a tri jabĺčka. Večeral každý na cele. Jedlo sme dostali v ešusoch, ako v bežné dni. Počas večere mi bolo hrozne smutno. Celý čas som myslel na našich doma. Najviac mi chýbala mama a moja malá sestrička, ktorú som mal veľmi rád. Po Novom roku sa Vlado sám prihlásil do práce. Výchovný Žárovka tomu ani nechcel veriť. Komisia Vlada zaradila na pracovisko Zelenina, kde sa čistila zelenina aj v zimnom období. Ja som stále pracoval izolovaný od ostatných, na cele, na kolíčkoch. Po 1.septembri 1973 začali všetkých väzňov odsúdených podľa Hlavy I (politických), sústreďovať na 1.poschodie. Vlado nebol politický a nechali ho bývať so mnou. Občas sa stalo, že mi z práce doniesol nejakú mrkvu, cibuľu lebo jablko, čo ma veľmi potešilo, pretože pre mňa to bola vzácnosť. Keďže sa mu už blížil deň výstupu, 1.apríl, prestávali si ho už bachari všímať, čo mu umožnilo, že mi mohol prepašovať túto zeleninu. Bachari, ako keby si začali uvedomovať, k akej nebezpečnej skupine patril. Občas si aj cez deň ľahol na posteľ a napodiv, nikdy ho za to netrestali. Za takýto priestupok bolo zvyčajne pár faciek alebo raportný lístok. O Vladovi bolo známe, že vyraboval vojenský sklad v Třinci nad Vltavou, kde sa stratilo hodne streliva, ktoré sa už potom nikdy nenašlo. Domnieval som sa, že aj preto ho nechceli dráždiť pred výstupom. Dokonca, do značnej miery sa ho obávali aj jeho dvaja komplici. On sa tiež bál ich. V deň výstupu 1. apríla 1974 bol taký drzý, že si odmietol zbaliť svoje veci. Iba vystúpil na chodbu a veci som mu musel zbaliť ja. Dobre sa s ním bývalo, pretože sa väčšinou do nikoho a ničoho neplietol. Dlhý čas zvykol zabíjať rôznymi zvláštnymi spôsobmi, napr.: ešus po jedle po umytí utieral aj jednu hodinu, ako keby ho leštil a súčasne sa prechádzal po cele. Ja som s ním celý čas nemal ani jediný konflikt. Po jeho odchode som býval dlhé mesiace sám. Venoval som sa maľovaniu obrazov. Dokonca som sa prihlásil do výtvarného krúžku a súčasne som si podal prihlášku do školy, kde na pracovisku BEZ - ka bolo možné si spraviť maturitu, po ktorej som ja vo väzení veľmi túžil. Túžil som sa vzdelávať a raz keď ma pustia na slobodu, mať z toho úžitok. Zadovážil som si štetec, plátno a olejové farby. Odkúpil som si ich od tých, čo krúžok navštevovali. Veľmi som sa tomu tešil, lebo maľovanie bolo mojím koníčkom. Párkrát som bol v tomto krúžku, kde sa mi veľmi páčilo. Krúžok viedol jeden akademický maliar. Po nejakom čase ma predvolali k náčelníkovi útvaru, kde mi tento oznámil: "Rajecký, vy do žiadneho krúžku nemôžte chodiť, ani žiadnu maturitu si nemôžte robiť, pretože ste odsúdený podľa Hlavy I.! Taký, ako ste vy, majú takúto činnosť zakázanú!" Po odznení týchto slov som bol z toho skoro taký sklamaný, ako pri vynesení rozsudku. "Toto snáď nie je pravda. Tak vrahovia môžu chodiť do krúžkov, aj sa vzdelávať, ale politickí nie. Toto snáď nie je pravda." Nevedel som sa zmieriť s týmto rozhodnutím. Postupne mi z cely zmizli všetky namaľované obrazy, štetce a všetko, čo som mal nakúpené k maľovaniu. Pri maľovaní som úplne zabudol, že som vo väzení. Ako som už spomínal, bola to moja záľuba a vykonávať záľuby vo väzení sa politickým nedovoľovalo. Bola to pre mňa veľká škoda. Veľmi som túžil aj po vzdelaní, nakoľko som mal ukončené len strojárske učilište bez maturity. Po tomto veľkom sklamaní som dostal príkaz presťahovať sa na celu č.88 k Jozefovi, kvôli ktorému ma doteraz izolovali. Medzi izolovanými bola aj viacčlenná skupina, ktorá v roku 1968 pri augustových udalostiach ponatierali červenou farbou ženu. Bola to manželka generála Belasovova, ktorá strhávala protisovietske letáky po uliciach. Títo istý čas ešte chodili na predošlé pracoviská. Stalo sa, že oddelenie navštívil vojenský prokurátor z Trenčína, ktorý bol informovaný jedným výstupárom o väzňoch, ktorí sú nezákonne izolovaní. Nasledujúci pondelok nás, väzňov z pracoviska Kolíčky zavolali na komisiu a zaradili na pracovisko Grafobal - Skalica, kde bola pomerne dobrá a zaujímavejšia práca. Lepšia ako na Kolíčkoch. Dalo sa tu lepšie aj zarobiť. Zvýšili nám aj vreckové, čomu sme sa veľmi divili. Strava sa vydávala na chodbe. Za cigarety nám občas vydávači pridali viac stravy. Na samotách sme dostávali veľmi malé dávky, pretože nás tam okrádali pomocníci, kuchári a bachari. Na tomto pracovisku sme boli pomiešaní aj s kriminálnymi živlami. Nechápal som izoláciu na samotách. Vedel som, že takýto stav nemôže trvať dlho. Bola to pravda. Pracovisko Grafobal bolo známe tým, že tu boli sústredení tzv. privilegovaní väzni. Toto pracovisko malo tú výhodu, že bolo dosť čisté a aj v zime tam bolo teplo. Jedného dňa, opäť v pondelok, nás všetkých predvolali na komisiu a preradili ma na Kovošrot Ostrava. Bola to stará plechová búda. Po celej dielni, respektíve búde, až pol metrová hromada nalepenej hliny, špiny a bordelu. Celý deň neuveriteľne pršalo. Zo všadiaľ sa na nás valila voda. Pomyslel som si, že to bude už s nami amen. Sústredili tu všetkých politických väzňov, aj nemocných. Astmatikov, cukrovkárov, so žalúdočnými vredmi a inými diagnózami od podivu sveta. Bez akéhokoľvek zmilovania boli postavení pred najťažšiu prácu. Bolo nás tam viac ako sto. Demontovali sme oplechované káble s ťažko rozoberateľnou izoláciou asfaltu a oleja, kde po polhodine práce montérky boli také špinavé, že sa už nikdy nedali poriadne vyprať. Medzi nami boli aj starší väzni, ktorí po práci na celách plakali od zúfalstva, pretože norma 43 kg olova, mede alebo hliníka pripadala každému nesplniteľná. Zo začiatku sme čistili hrubé telefónne káble, v ktorých boli len tenké hliníkové kábliky. Za celú zmenu nikto viac nevyčistil, ako 2 kg hliníka. Niektorí neznášali, že boli ubytovaní po dvoch až troch na izbe, tzv. oddelené ubytovania, lebo na oddieloch boli väčšie cely, kde sa počet odsúdených pohyboval od 20 až 104. V budove Nových samôt bolo 204 ciel, všetky len 4 krát 2 m, kde bolo veľmi tesno. Podľa Ústavného poriadku o výkonne trestu mal každý nárok na 2,5 m čistej plochy. U nás na jedného pripadalo 1, 3m2, čo je iba polovica. Toto prostredie bolo ako stvorené na vznik rôznych neuróz a ponorkovej nemoci. Prejavovalo sa to hlavne ráno, pri vstávaní a raňajkách, kedy medzi väzňami vznikalo najviac konfliktov. V budove sa nachádzalo oddelenia rôznych trestov: Oddelenie uzavreté po pracovnej dobe. Títo mali normálnu stravu, spávali však na tvrdých pričniach a mohli byť maximálne štyria na cele. Ďalšie oddelenie tu bolo celodenne uzavretých, ktorí mali stravu ako v samoväzbe, polovičnú. Spávali tiež na tvrdých pričniach a za každý deň museli platiť 30,- Kčs, ako náhradu za ubytovanie a stravu. Stravná jednotka bola vtedy 8,40 Kčs na deň. Ďalšie oddelenie bolo oddelenie trestniaku, kde boli odsúdení do II. nápravnovýchovnej skupiny. Títo mohli dostať trest izolácie od náčelníka výchovy maximálne tri mesiace a v III. nápravnovýchovnej skupine až do pol roka. Bola tu taktiež zostrená izolácia, ktorú mohol udeliť len súd a to až do výšky dvoch rokov, čo súdy dávali za mimoriadne trestné činy. V týchto izoláciách boli väčšinou vrahovia dvoj až trojnásobný. Ešte by som chcel podotknúť, že od l. júla l974 sa mimoriadne sprísnil Trestný zákon. Z 15 rokov odňatia slobody sa stanovilo až na 25 rokov. Sprísnili, aj čo sa týka balíkov a návštev. Na návštevu už mohli prísť len dvaja dospelí a balík pre trojkárov dali z 8 mesiacov na 12 mesiacov. Výchovní po oddieloch poriadali aktívy, kde vyslovene zakazovali zdraviť alebo stretávať sa s politickými väzňami, pod hrozbou samoväzby. Takto s nami strašili celý útvar. Prezentovali nás v tom najhoršom svetle. Ja som sa tešil pravidelnej pošte od príbuzných, kde mi písali o všetkom čo sa stalo doma, v rodine a v našom malom mestečku. Bolo to také osvieženie ubolenej duše, ktorá sa bála čo len pomyslieť na časy, či príde a kedy príde tak strašne očakávaný deň, sloboda. Od príbuzných som sa dozvedel, že sa končí vojna vo Vietname. V Spojených štátoch sa odohral prípad Wathergate. Prezidenta Nixona vystriedal prezident Ford. Otváralo sa nové pracovisko Železno - brodské sklo, kde sa začala vyrábať bižutéria, vý-roba náhrdelníkov.
Späť
1. kapitola
SLOBODA

3. kapitola
ÚTEK

4. kapitola
Väzba

5. kapitola
VYŠETROVANIE

6. kapitola
POJEDNÁVANIE

8. kapitola
Leopoldov, tvrdá realita...

10. kapitola
Sivý

11. kapitola
Bitka

14. kapitola
Doktor

14. kapitola
Guláš

20. kapitola
Staré kazematy

25. kapitola
Návšteva

29. kapitola
Eskorta do Ilavy