Hlavná stránka

Pietna spomienka pri Pamätníku usmrtených na hraniciach v rokoch 1948 – 1989 v Kežmarku


Zdieľať  | 

18. júna si pri Pamätníku usmrtených na hraniciach na historickom cintoríne v Kežmarku pripomenieme pamiatku tých, ktorých cesta za slobodou skončila predčasne. Pietna akcia sa uskutoční o 14. 00 hod.

Pamätník usmrtených na hraniciach v rokoch 1948-1989 v Kežmarku je miesto, kde ticho rozpráva silnejšie než akékoľvek slová. Je to ticho, ktoré v sebe nesie ozvenu výstrelov, štekot psov a posledné výdychy tých, ktorí túžili po jedinom – byť slobodní. Na tomto mieste, v zemi, ktorá mala byť ich domovom, našli v roku 2004 svoje posledné miesto odpočinku Ondrej Brejka a Milan Dlubač.

Boli to mladí ľudia, plní snov a plánov. Ich jedinou vinou bolo, že uverili v právo človeka kráčať za svetlom. Ich životy neukončila náhoda, ale chladný, odľudštený mechanizmus moci. Systém, ktorý sa tak veľmi bál pravdy, že ju musel obohnať ostnatým drôtom. Systém, ktorý namiesto objatia ponúkal guľku a namiesto dialógu väzenie.

Dnes, s odstupom desaťročí, môžeme s úľavou vydýchnuť: chvála Bohu, že naše hranice už nie sú jazvami na tele krajiny. Železná opona padla a s ňou aj hradby, ktoré delili rodiny a národy. Pre generáciu, ktorá vyrastá v slobode, je predstava nepriechodnej hranice takmer rozprávkovou krutosťou. No práve v tomto bezpečí sa skrýva pasca – pasca zabudnutia.

Sloboda totiž nie je cieľová stanica, je to neustála cesta. Nie je to samozrejmosť, ktorú sme dostali navždy, ale krehký dar, o ktorý sa musíme denne starať.
Sväty Ján Pavol I
I. na prahu svojej služby zvolal do celého sveta:
„Nebojte sa! Otvorte dvere Kristovi, otvorte mu ich dokorán!“

Bolo to volanie, ktoré vtedy zatriaslo mrežami našich neslobodných životov. No ak sa dnes úprimne zahľadíme do hĺbky svojho vnútra, vidíme, že hoci dvere krajín sú otvorené, dvere našich sŕdc sa niekedy nebezpečne zatvárajú. Hranice z ostnatého drôtu nahradili hranice neviditeľné, no o to bolestnejšie. Hranice ľahostajnosti, sebectva a strachu z iného vlastného názoru.

Dnešný svet opäť krváca na nových hraniciach. Vidíme ich tam, kde sa blahobyt opevňuje pred biedou, kde sa bezpečie mení na izoláciu a kde človek v núdzi naráža na múr nezáujmu. Ak dopustíme, aby sa ľudskosť stratila v politických kalkuloch, smrť Ondreja a Milana stratí časť svojho odkazu.
Ich obeta je výčitkou, ktorá nás má vyrušiť z nášho pohodlia. Pripomína nám, že zákon, ktorý stojí nad človekom, je nespravodlivý. Že systém, ktorý uprednostňuje ideológiu pred životom, je odsúdený na zánik.

Nech tento pamätník nie je len kusom kameňa nech je to živým mementom
Nech nás zastaví vždy, keď budeme mať pokušenie odvrátiť zrak od nespravodlivosti.
Nech nám pripomína, že sloboda bez zodpovednosti a solidarity je len prázdnym slovom.

Ondrej Brejka a Milan Dlubač neodišli nadarmo, ak v nás ich príbeh prebudí odvahu byť ľuďmi. Chráňme slobodu nie ako náš súkromný majetok, ale ako spoločný priestor pre dôstojnosť každého človeka.

Česť ich pamiatke. Česť pamiatke všetkých, ktorých cesta za slobodou skončila príliš skoro.
Nezabudnime. Lebo národ, ktorý zabudne na svoje obete, stráca svoju dušu.

Svetové združenie bývalých politických väzňov

hlavna stranka