Zdieľaj
|
You can translate the content of this page by selecting a language in the select box.
Predhovor druhému vydaniu
Korene a tragédia systému GULAG: Keď sa svet stal väzením
Téma stalinských gulagov a násilných deportácií našich občanov je nesmierne ťažká, no o to dôležitejšia. Dejiny koncentračných a pracovných táborov nie sú len kronikou ostnatého drôtu a betónu. Sú mementom nesmiernej ľudskej krutosti, ktorá sa zrodila z imperiálnych ambícií a totalitných ideológií. Hoci sa prvotné korene hromadného väznenia civilistov bez súdu objavili už koncom 19. storočia, v rukách boľševického režimu sa tento koncept zmenil na obludný mechanizmus ničenia ľudských životov.
Historické jazvy: Od kolonializmu k boľševizmu
Prvé tragické kapitoly koncentračných táborov začali písať španielske úrady na Kube a britské impérium počas búrskych vojen v Južnej Afrike. No skutočný zlom priniesol rozpad starého sveta po prvej svetovej vojne. Z popola monarchií a chaosu ruskej revolúcie povstal boľševický režim, ktorý povýšil teror na základný pilier moci.
Geopolitické otrasy druhej svetovej vojny, rozpútanej nacistickým Nemeckom, neskôr tragicky spečatili osud strednej a východnej Európy. Bez tohto globálneho konfliktu by sovietske či americké vojská nikdy nestáli v srdci Európy a tisíce nevinných občanov vtedajšieho Československa by nikdy neskončili v neľudských podmienkach sovietskych lágrov.
Systém zla: GULAG vs. Nacistické tábory
Sovietsky zväz v rokoch 1930 – 1960 premenil nútenú prácu na priemyselné odvetvie. Podľa sovietskeho vzoru neskôr nacistické Nemecko doviedlo brutalitu do absolútnej temnoty, keď tábory premenilo na továrne na smrť určené na systematické vyvražďovanie Židov, Rómov, Slovanov a všetkých odporcov režimu.
Kľúčové míľniky tejto tragickej histórie:
• 1896 – 1902: Prvé tábory vybudované Španielmi na Kube.
• 1900 – 1902: Britské tábory v Južnej Afrike, ktoré slúžili na kontrolu a „koncentráciu“ obyvateľstva.
• 1930 – 1960 (GULAG): Rozsiahly sovietsky systém, cez ktorý v rokoch 1929 až 1953 prešlo neuveriteľných 21,6 milióna ľudí. Hoci oficiálne štatistiky uvádzajú vyše 2,7 milióna obetí, mnohé zdroje považujú toto číslo za tragicky neúplné.
• 1933 – 1945 (Nacistické tábory): Zneužitie skúseností zo sovietskych pracovných táborov na masové vraždenie, lekárske pokusy a vyhladzovanie celých národov.
Odpustenie v tieni teroru
Svedectvá tých, ktorí prežili peklo GULAG-ov, prinášajú mrazivý, no hlboko ľudský rozmer. Napriek nepredstaviteľnému strádaniu mnohí väzni neniesli nenávisť voči obyčajným ruským ľuďom. Uvedomovali si, že aj oni sú len ďalšími obeťami toho istého bezohľadného, ateistického stroja na útlak. Boli to práve prostí Rusi, ktorí väzňom v rámci svojich skromných možností často pomáhali.
Vina nepadala na národ, ale na ideológiu, ktorá sa – ako predpovedalo Fatimské proroctvo – napokon zrútila, čím sa Rusku otvorila cesta späť k jeho duchovným a kresťanským koreňom. Príbehy odvlečených zostávajú živou ranou v našej pamäti, pripomínajúc nám cenu slobody a nebezpečenstvo každej totality.
Svedectvo obyčajného človeka v mlynčeku dejín
Od ukončenia II. Svetovej vojny uplynulo už vyše 80 rokov. Pojem oslobodenie sa stal na dlhé roky synonymom propagandy Komunistickej strany Československa. Keď si vo februári 1948 komunisti uzurpovali moc, privlastnili si aj právo víťaza – právo diktovať a falšovať históriu. Štyri desaťročia sú časom dozretia celej jednej generácie. Odstrániť nánosy vymývania mozgov a stokrát opakovaných lží, ktoré sa stali pravdou, je preto doslova sizyfovská drina.
Toto však nie je zmyslom knihy Mikuláša Zseitlika. Jeho Sibírske utrpenie je predovšetkým svedectvom obyčajného človeka, ktorého osud bol kruto poznačený príchodom Červenej armády na územie bývalého Československa. Sprofanovanie pojmu oslobodenie, rozdelenie sfér vplyvu na západnú a východnú zónu či výmena hnedej - nacistickej totality za totalitu červenú-boľševickú, ponecháva autor na posúdenie samotnej histórii.
Obete vojnového šialenstva
Pri pietnych spomienkach na obete druhej svetovej vojny často zabúdame na nesmierne utrpenie obyčajných ľudí, ktorí vojnu nezavinili. Nechceli nič, len žiť svoj prostý, obyčajný život a starať sa o svoje milované rodiny. Boli im cudzie intrigy a kupčenie mocností, či už išlo o spojenecký pakt medzi Hitlerom a Stalinom, ktorí podpísali Molotov s Ribentropom, alebo Mníchovský diktát, kedy európske mocnosti zradili a obetovali Československo v naivnej viere, že zachránia mier.
Mníchovská dohoda predznamenala zánik demokratického Československa, z ktorého sa napokon v marci 1939 stal nemecký Protektorát Čechy a Morava a Nemecku podriadený Slovenský štát. Čas veľmi rýchlo odhalil vierolomnosť a krehkosť vtedajších politických dohôd. Už v októbri 1938 Poľsko anektovalo východnú časť Tešínska, no jeho nadvláda nad týmto územím zanikla hneď v septembri 1939, keď na krajinu zaútočili z jednej strany nacistický Wehrmacht a z druhej Stalinova Červená armáda. Sovietska expanzia pokračovala nevyhlásenou vojnou proti malému Fínsku, ktoré sa v zúfalej snahe o prežitie neskôr pridalo na stranu hitlerovského Nemecka. Z nepriateľov sa tak nakrátko stali spojenci, aby sa zo spojencov neskôr stali opäť nepriatelia na život a na smrť. Svet odvtedy prešiel obrovskou premenou, no kruté memento dejín zostáva nemenné: obeťou vojnového šialenstva sú v prvom rade nevinní civilisti.“
Odvlečení do pekla Gulagov
Čím viac sa časovo vzďaľujeme od týchto udalostí, tým viac zabúdame, že medzi vojnové obete nepatria len padlí na frontoch či ľudia deportovaní do nemeckých koncentračných táborov. Sú to aj tisíce našich občanov, nezákonne odvlečených do stalinských lágrov.
Deportácie prebiehali pred koncom vojny i tesne po nej. Od 6. októbra 1944, keď Červená armáda vstúpila na naše územie, začali sovietske orgány NKVD a vojenská kontrarozviedka SMERŠ masovo zatýkať obyvateľov. Tisíce z nich deportovali do viac ako 70 lágrov po celom ZSSR – do systémov GULAG a GUPVI (Glavnoje upravlenije po delam vojennoplennych i internirovannych – Hlavná správa pre záležitosti vojnových zajatcov a internovaných). Odvliekali ich na severný a stredný Ural, do Karagandy, Džezkazganu, polárneho Norilska, Magadanu, Primoria, Donbasu, na Kaukaz či na západnú Sibír.
Brali ľudí vo veku od 17 do 60 rokov, bez ohľadu na rasu, pohlavie, národnosť, postavenie či zdravotný stav. Nič netušiacich občanov odvádzali priamo od prestretých stolov, z práce, z ulice, od katedry či z krčmy. Bez akéhokoľvek vysvetlenia... Tisíce kilometrov od domova. Po dohode Beneša so Stalinom sa niekoľko tisíc občanov, najmä z východného Slovenska, stalo doslova Stalinovou vojnovou korisťou. Vykonštruované rozsudky vojenských tribunálov ich posielali do pekla, ktoré bolo horšie než najťažšie žaláre vtedajšieho Československa. Neraz na obvinenie stačilo udanie závistlivého suseda, alebo len fakt, že dotyčný vedel po nemecky či maďarsky.
Odvážali ich ako dobytok v špinavých, zavšivavených nákladných vagónoch, chatrne oblečených, nepripravených na treskúce mrazy, o hlade a smäde. Morili ich otrockou prácou v kameňolomoch, baniach každého druhu, v tajgách, v rumoviskách i kolchozoch, v tropických horúčavách i polárnych mrazoch. Boli podvyživení z nedostatku jedla, ubytovaní v nevyhovujúcich barakoch bez základných hygienických zariadení. Pracovali 12 – 14 hodín denne bez jediného dňa voľna v týždni, tak potrebného na regeneráciu síl! V stalinských táboroch, za neľudských podmienok zomrelo tisíce našich spoluobčanov, mnohí nevydržali ani stresujúcu cestu, prevozy z jedného lágru do druhého, mnohé spomínané lokality sú posiate bezmennými hrobmi našich spoluobčanov, v mnohých rodinách podnes nevedia, kde leží hrob ich blízkeho. Rodiny nemali mať o nich žiadne informácie, písomná komunikácia bola znemožnená, opustené rodiny, matky, manželky a deti, žili bez príjmov, odkázané na milosrdenstvo príbuzných a známych.
Koľko ich vlastne bolo? Boj o historickú pravdu
Dodnes si kladieme otázku: Koľko našich občanov NKVD skutočne odvliekla a koľko z nich tam zahynulo? V roku 2010 Svetové združenie bývalých politických väzňov vyzvalo Ústav pamäti národa (ÚPN) a historické ústavy, aby sa výskumu týchto deportácií venovali rovnako dôsledne ako SNP či deportáciám židovského obyvateľstva. Hoci neskôr došlo k čiastočnej prezentácii výsledkov (napríklad v roku 2017 v Múzeu SNP), spôsob, akým sa tieto informácie dostávajú k verejnosti, považujeme za neadekvátny.
Rôzne historické pramene a odhady hovoria o hrozivých číslach:
• Prof. M. S. Ďurica (s odvolaním sa na výpoveď Dr. Jozefa Mikulu pred kongresovým výborom USA) uvádza, že len v prvom mesiaci Sovieti odvliekli 38 000 Slovákov a celkovo od októbra 1944 do júna 1945 to bolo 40 000 až 60 000 občanov.
• JUDr. Dárius Rusnák, ktorý túto otázku študoval priamo v archívoch v Moskve, zistil evidenciu 69 000 občanov zo Slovenska.
• Vladimír Bystrov vo svojej publikácii Únosy československých občanů do Sovětského svazu hovorí dokonca o 60 000 až 120 000 odvlečených.
Ruská federácia doteraz sprístupnila desaťtisíce záznamov (38 000 a ďalších 40 000 sa pripravuje), čo potvrdzuje, že hovoríme o tragédii obrovských rozmerov. Pýtame sa preto: Kto má záujem na tom, aby sa o týchto číslach verejne mlčalo?
Svetové združenie bývalých politických väzňov preto v mene obetí vyslovuje nesúhlas so spôsobom, akým sa tieto fakty bagatelizujú, čo vedie k absencii tejto témy v školách a nárastu extrémizmu či nostalgie za totalitami. Združenie zároveň zaslalo žiadosť priamo prezidentovi Ruskej federácie Vladimírovi Putinovi s požiadavkou na finančné odškodnenie priamych príbuzných odvlečených osôb ako prejav dobrej vôle a urobenej hrubej čiary za týmito zločinmi, keďže pôvodný ruský rehabilitačný zákon sa vzťahoval len na občanov Ruska.
Trpký návrat s biľagom „triedneho nepriateľa“ a ponovembrová nespravodlivosť
Tí, ktorí sa vrátili z pekla stalinských lágrov do rodnej vlasti, boli odsúdení na mlčanie. So svojím utrpením zostali osamotení – až do novembra 1989 nesmelo o ich osude často vedieť ani ich najbližšie okolie.
Návrat na slobodu však neznamenal návrat k normálnemu životu. Bývalí väzni a navrátilci z táborov dostali biľag „triedneho nepriateľa“. Táto nálepka politickej nespoľahlivosti ich prenasledovala na každom kroku: od ponižujúcich pracovných pozícií až po obmedzovanie štúdia ich detí. Celé rodiny trpeli za „zlý“ kádrový profil rodičov. Deti vyrastali bez otcov a matky zostali na všetko samy pod neustálym dozorom ŠtB. Prázdnotu po chýbajúcom rodičovi a hlboký pocit nespravodlivosti si v sebe tieto deti nesú dodnes. Finančná almužna namiesto odškodnenia
Po zmene režimu bol v roku 1991 prijatý zákon č. 319/91 Zb., ktorý v nadväznosti na zákon o súdnych rehabilitáciách čiastočne odškodnil násilne odvlečených a ich pozostalých. Suma 2 500 Kčs (v prepočte približne 70 eur) bola hodnotou, ktorou vtedajší poslanci ocenili jeden mesiac prežitý v neľudských podmienkach gulagov.
Je poľutovaniahodné, že po Nežnej revolúcii k obetiam stalinského teroru štát pristupoval macošský. Zatiaľ čo rodiny odvlečených živiteľov zostali desaťročia bez pomoci štátu, odchádzajúci príslušníci ŠtB dostali päťmesačné odstupné a dodnes poberajú nadštandardné výsluhové dôchodky. Poprevratový režim na odvlečených a ich blízkych prakticky zabudol; zostali rovnako nežiaducimi ako predtým.
Legislatívne prekážky a byrokratický cynizmus
Hoci neskoršia legislatíva (zákon č. 219/2006 Z. z. o protikomunistickom odboji) definovala násilne odvlečených ako „účastníkov protikomunistického odboja a politických väzňov“, zákon o príplatku k dôchodku pre politických väzňov sa na nich nevzťahoval. Až po opakovaných intervenciách Svetového združenia bývalých politických väzňov a súdnych žalobách bola prijatá novela, ktorá mala priznať príplatok k dôchodku aj sirotám po popravených či usmrtených väzňoch.
Ponovembrová realita však odhalila cynizmus štátneho aparátu. Sociálna poisťovňa odmietala uznať smrť v sovietskom pracovnom tábore za usmrtenie. Podľa úradníkov násilné odvlečenie do ZSSR nespĺňalo definíciu väzby alebo výkonu trestu. K náprave došlo až po zdĺhavých súdnych žalobách, kedy sa do zákona k pojmom „usmrtený“ a „popravený“ muselo explicitne doplniť slovo „zahynul“.
Zlyhanie inštitúcií a nová vlna diskriminácie
Na otázku, či zlyhala legislatíva alebo jej aplikácia, možno jednoznačne odpovedať: Zlyhali obe, a žiaľ aj naďalej zlyhávajú. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 219/2006 Z. z. je účastníkom protikomunistického odboja občan, ktorý bol politickým väzňom, bol z politických dôvodov internovaný, v rokoch 1948 – 1953 zaradený do vojenských táborov nútených prác (PTP), alebo bol v rokoch 1944 – 1946 protiprávne odvlečený do ZSSR.
Až do prijatia zákona č. 365/2020 Z. z. priznával Ústav pamäti národa (ÚPN) postavenie veterána všetkým žiadateľom spĺňajúcim tieto podmienky, pokiaľ neexistovala prekážka (napr. funkcia v KSČ, spolupráca s ŠtB či členstvo v Ľudových milíciách). Touto novelou vznikla nová skupina veteránov z radov rehoľníkov a rehoľníčok, ktorí boli po násilnom zrušení kláštorov internovaní. Keďže neprešli klasickými rehabilitáciami, bolo im priznané jednorazové odškodnenie a zvýšený príplatok k dôchodku.
Prijatie zákona tak paradoxne vytvorilo dve kategórie politických väzňov.
Pod tlakom nárastu žiadostí a finančnej záťaže štátu, po roku 2020 sa prax Ústavu pamäti národa zmenila. ÚPN začal žiadosti o priznanie postavenia veterána in memoriam paušálne zamietať. Od pozostalých po násilne odvlečených začal vyžadovať preukázanie „12-mesačnej aktívnej odbojovej činnosti“. Takáto požiadavka je po 80 rokoch od udalostí, pri absencii archívnych dokumentov a úmrtí svedkov, fakticky nesplniteľná a v priamom rozpore s duchom zákona.
Pôvodným zámerom predkladateľov zákona pritom bolo, aby finančné náklady na odškodnenie pokrylo zrušenie výsluhových dôchodkov pre viac ako 7 000 ko-munistických funkcionárov a príslušníkov ŠtB. Ústavný súd SR však tento zákon na návrh poslancov vtedajšej opozície pozastavil ako diskriminačný.
Otázky bez odpovedí
Je poľutovaniahodné, že zatiaľ čo iným skupinám vlády nároky uznávajú automaticky, siroty po obetiach gulagov sa museli svojich práv domáhať na súdoch. Dnes, viac ako 36 rokov po novembri 1989, si títo ľudia kladú trpké otázky:
Boli sme v roku 1945 skutočne oslobodení? A priniesol 17. november 1989 skutočnú spravodlivosť, alebo len novú formu nespravodlivosti a ľahostajnosti?
Zamlčaná história: Od priemyselnej mocnosti k stalinskej kolónii
Dnešná mládež už len sotva tuší, že medzivojnové Československo patrilo medzi desať priemyselne najvyspelejších štátov sveta. Tragický zlom prinieslo rozdelenie sfér vplyvu na konferenciách v Jalte a Postupime. Komunistický prevrat vo februári 1948 len zavŕšil hanebnú zradu mocností, ktoré nás najskôr v roku 1938 v Mníchove predali Hitlerovi a v roku 1945 v Jalte Stalinovi. Dodnes sa mlčí o tom, že hranice Československa spred Mníchova sa už nikdy neobnovili.
Československo malo v tom čase strategické postavenie vďaka bohatým ložiskám uránovej rudy – komodity, ktorá bola po zlate vnímaná ako najcennejšia na svete. Pre ilustráciu: USA boli ochotné len za odpad z tejto rudy vybudovať v našej krajine diaľničnú sieť od Ašu až po Čiernu nad Tisou. Namiesto toho sa však ťažba uránu stala pod dohľadom sovietskych poradcov nástrojom neľudského vykorisťovania politických väzňov. Naše nerastné bohatstvo neprinieslo blahobyt občanom, ale poslúžilo mocenskej politike a atómovému vydieraniu slobodného sveta zo strany ZSSR.
Hoci sme ešte začiatkom 60. rokov ekonomicky konkurovali Rakúsku, štyri desaťročia „komunistického bačovania“ nás zmenili na zaostalú krajinu. Sme snáď jediným národom na svete, ktorý svoju kolonizáciu dlhé roky oslavuje ako oslobodenie. Nespochybniteľné fakty, o ktorých sa v školách dodnes mlčí, však hovoria jasne: Červená armáda – tá istá, ktorá do roku 1941 kolaborovala s nacistami pri okupácii Poľska a Fínska – neprišla priniesť slobodu, ale pripojiť nás k sovietskemu impériu.
Zákulisie zrady a postava Eduarda Beneša
Tento proces by nebol možný bez politických ústupkov. Na nátlak Moskvy a domácich komunistov Československo odmietlo Marshallov plán, ktorý z vojnou zničeného Nemecka urobil ekonomickú veľmoc. Minister Jan Masaryk to vtedy vystihol mrazivo: „Do Moskvy som odišiel ako československý minister a vrátil som sa ako Stalinov paholok.“
Svedectvá zverejnené v knihe bývalého vysokého dôstojníka NKVD Pavla Sudoplatova (Special Tasks, 1994) vrhajú tieň aj na prezidenta Eduarda Beneša. Podľa týchto dokumentov udržiaval Beneš od roku 1937 úzke styky so sovietskou rozviedkou, ktorá mu po Mníchove asistovala pri úteku z krajiny. Práve potvrdenia o prevzatí finančných prostriedkov mali byť nástrojom, ktorým ho NKVD neskôr vydierala, aby vo februári 1948 odovzdal moc Klementovi Gottwaldovi hladko a bez odporu. Benešov kolaborantský postoj potvrdzujú aj jeho činy: už v roku 1939 sľúbil Stalinovi Podkarpatskú Rus a neskôr blokoval otvorenie druhého frontu na Balkáne, pretože si v zhode so Stalinom želal, aby strednú Európu „oslobodila“ výhradne Červená armáda.
Kontinuita neslobody
Sotva by sme vo svete hľadali iný štát, ktorý by sa bez odporu vzdal územia s rozlohou vyše 12-tisíc km² (Podkarpatská Rus) a následne túto stratu nazval oslobodením a víťazstvom. Beneš túto časť republiky Stalinovi doslova podhodil, rovnako ako tisíce slovenských občanov, ktorí sa stali „vojnovou korisťou“ v rukách NKVD.
Tento proces postupnej straty suverenity a morálnej integrity vyvrcholil érou Gustáva Husáka. Ten sa už po vojne netajil myšlienkou vytvorenia „Sovietskeho Slovenska“. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968, ktorá definitívne pochovala nádeje na reformu, Husák presadil politiku normalizácie heslom: „Nech odpadne, čo je kolísavé...“ Za svoju oddanosť Moskve bol odmenený najvyššími funkciami, zatiaľ čo krajina upadala do morálnej a ekonomickej letargie.
Osud Československa potvrdil staré príslovie: „Učiň čertovi dobre, peklom sa ti odmení.“ Sovietsky zväz nakoniec Beneša aj Husáka „hodil cez palubu“ presne vo chvíli, keď už neboli potrební.
Memento pre budúcnosť
Kniha, ktorú držíte v rukách, je mementom pre všetkých, ktorí by chceli na tieto kruté lekcie histórie zabudnúť. Jej cieľom je priblížiť čitateľovi tú časť našich dejín, ktorá bola dlhé roky zamlčiavaná alebo interpretovaná jednostranne. Pripomína osudy ľudí, ktorí sa stali obeťami totalitného systému, a zároveň ponúka širší pohľad na historické súvislosti, ktoré formovali moderné dejiny Slovenska a bývalého Československa.
Pamäť národa je krehká a bez pochopenia minulosti riskujeme, že zopakujeme staré chyby. Európa sa dodnes nezbavila tieňa nacionalizmu, ktorý stál pri zrode najväčších tragédií našich dejín. Kým v členských krajinách EÚ sa dnes prísne postihuje akýkoľvek náznak nacionalizmu, v prípade toho súčasného ukrajinského sme často svedkami určitej zdržanlivosti či relativizovania. Pritom jeho historickí predstavitelia páchali počas druhej svetovej vojny – v čase, keď bola Ukrajina sovietskou republikou – ťažké zločiny.
História nie je len súborom dátumov, ale živým organizmom, ktorý formuje vedomie národov. Súčasné Rusko, nesúce v sebe nezmazateľnú pečať tragickej skúsenosti s nacizmom, vníma akýkoľvek náznak neonacizmu či glorifikáciu kolaborantov, ktorí sa podieľali na vyvražďovaní Židov a Slovanov, mimoriadne citlivo. Práve táto historická trauma sa stala deklarovaným dôvodom pre tzv. denacifikáciu a začatie tzv. špeciálnej operácie na Ukrajine vo februári 2022 – kroku, ktorý je v rozpore s medzinárodným právom, no ktorého korene siahajú hlbšie, než sa na prvý pohľad zdá.
Na skutočnú príčinu a riziká geopolitického vývoja rozširovaním NATO o bývalé komunistické štáty upozorňovali mnohí analytici a pamätníci, vrátane našich členov žijúcich na Západe. NATO, ktoré vzniklo v roku 1949 ako obranný štít proti komunizmu, sa po rozpade Sovietskeho zväzu a zániku Varšavskej zmluvy stalo v očiach mnohých historickým anachronizmom. Zatiaľ čo sa éra marxistických revolúcií definitívne uzavrela a Rusko sa začalo prinavracať k svojej kresťanskej identite spred roku 1917, Západ nevyužil historickú šancu. Namiesto toho, aby Rusko prijal ako strategického partnera, vytesnil ho na okraj, čím ho vmanévroval do tesného spojenectva s mocnosťami ako Čína či Severná Kórea.
Každá minca má však dve strany. Pochopenie hlbších príčin súčasných konfliktov by nemalo byť len výsadou vojenských stratégov, ale predovšetkým úlohou pre historikov. V knihe, ktorú držíte v rukách, sa vraciame k témam, ktoré boli dlho marginalizované. Je našou povinnosťou hovoriť o nich otvorene, vecne a s hlbokou úctou k pravde – práve preto, aby sme porozumeli nielen minulosti, ale aj zložitosti sveta, v ktorom žijeme dnes.
Svetové združenie bývalých politických väzňov 2026
