82. výročie Slovenského národného povstania v Poprade

 Anton Babony - Zabudnutý hrdina

Príhovor k 82. výročiu Slovenského národného povstania

Vážení hostia, milí priatelia,
Slovenské národné povstanie sa nezmazateľne zapísalo do našej histórie ako jasný prejav odporu proti fašizmu a nacizmu. Nemecko po prvej svetovej vojne, ktorá si vyžiadala 20 miliónov obetí, rozpútalo ešte hroznejší globálny konflikt. Ten priniesol trojnásobne vyšší počet strát na životoch, pričom zasiahol najmä radové civilné obyvateľstvo. Povstanie z roku 1944 pre náš národ znamenalo čiastočné odčinenie viny za to, že vtedajší štát stál na strane zla a rasovej nadradenosti. Bolo prejavom hlbokej občianskej odvahy a odporu voči totalite. SNP nás dodnes učí, že skutočná sila národa spočíva v solidarite a v schopnosti postaviť sa zlu, a nie v podliehaní ideologickým manipuláciám.

Nemecko nesie historickú zodpovednosť za povojnové rozdelenie Európy na sféry vplyvu. Predovšetkým za to, že sa časť strednej a východnej Európy dostala po nástupe komunizmu pod vplyv Sovietskeho zväzu, ktorého vojská opustili bývalú NDR a Československo až v 90. rokoch po skončení studenej vojny. V dôsledku tohto historického vývoja by bez vtedajšieho rozdelenia sveta dnes na území Európy neboli ani americké vojenské základne a jadrové zbrane.

Je dôležité pripomenúť, že naša armáda sa od vzniku Československa v roku 1918 postavila na správnu stranu a v roku 1944 po prvýkrát vo svojej histórii vojensky zasiahla na vlastnom území. Nestalo sa tak po mobilizácii v roku 1938 a armáda nezasiahla ani v zlomových rokoch 1948 či 1968. V roku 1944 to však bola práve slovenská armáda, ktorá sa stala hlavným organizátorom Slovenského národného povstania pod vedením generálov Jána Goliana a Rudolfa Viesta.

Hoci sa k povstaniu nepridali všetky vojenské posádky – a žiaľ, ani tá popradská – Anton Babony sa ako vojak slovenskej armády k povstaniu bez váhania pripojil. O jeho pohnutom životnom príbehu podrobnejšie hovorila moderátorka dnešného podujatia. Táto pamätná tabuľa, pred ktorou stojíme, nám pripomína odvahu a obetu hokejistu, vojaka, partizána a politického väzňa, no predovšetkým statočného človeka s veľkým srdcom.

Pamäť národa je krehká a bez hlbokého pochopenia minulosti riskujeme, že budeme opakovať staré chyby.

Európa sa dodnes nezbavila tieňa nacionalizmu, ktorý stál pri zrode najväčších tragédií našich moderných dejín. Kým v členských krajinách Európskej únie sa dnes prísne postihuje akýkoľvek náznak nacionalizmu, v prípade súčasného ukrajinského nacionalizmu sme svedkami zdržanlivosti či relativizovania. Pritom jeho historickí predstavitelia  páchali počas druhej svetovej vojny – v čase, keď bola Ukrajina sovietskou republikou – ťažké zločiny. Nacistickí kolaboranti, ako bol ukrajinský nacista Bandera, Šuchevič -kapitán nacistického Abwehru, vedúca osobnosť  Organizácie  ukrajinských nacionalistov a od mája  1943 do smrti v roku 1950 vrchní veliteľ Ukrajinské povstalecké armády na území Ukrajinské SSR sú dnes na Ukrajine tak ako mnohí ďalší uctievaní a glorifikovaní ako hrdinovia.   Ako jediný členský štát Európskej únie sa proti tomuto trendu otvorene postavilo Poľsko, ktorého občania boli masakrovaní vo Volyni.

História nie je len suchým súborom dátumov, ale živým organizmom, ktorý formuje vedomie národov. Súčasné Rusko, ktoré sa zbavilo boľševizmu, v sebe nesie nezmazateľnú pečať tragickej skúsenosti s nacizmom. Akýkoľvek náznak neonacizmu či glorifikáciu kolaborantov, ktorí sa podieľali na vyvražďovaní Židov a Slovanov, preto vníma mimoriadne citlivo. Práve táto historická trauma sa stala deklarovaným dôvodom pre takzvanú denacifikáciu a začatie takzvanej špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine vo februári 2022. Ide o krok, ktorý je v rozpore s medzinárodným právom, no jeho korene siahajú hlbšie, než sa na prvý pohľad zdá.

Na skutočné príčiny a riziká geopolitického vývoja spojeného s rozširovaním NATO o bývalé komunistické štáty upozorňovali mnohí analytici a pamätníci, vrátane našich členov  žijúcich na Západe. Severoatlantická aliancia, ktorá vznikla v roku 1949 ako obranný štít proti komunizmu, sa po rozpadnutí Sovietskeho zväzu a zániku Varšavskej zmluvy stala v očiach mnohých historickým anachronizmom. Zatiaľ čo sa éra marxistických revolúcií definitívne uzavrela a Rusko sa začalo prinavracať k svojej kresťanskej identite spred roku 1917 a naplnilo sa Fatimské proroctvo, Západ nevyužil jedinečnú historickú šancu. Namiesto toho, aby Rusko prijal ako strategického partnera, vytesnil ho na okraj, čím ho vmanévroval do tesného spojenectva s komunistickými štátmi, ako sú Čína či Severná Kórea.

Každá minca má však dve strany. Pochopenie hlbších príčin súčasných konfliktov by nemalo byť len výsadou vojenských stratégov, ale predovšetkým dôležitou úlohou pre historikov. Je našou povinnosťou hovoriť o nich otvorene, vecne a s hlbokou úctou k pravde – práve preto, aby sme porozumeli nielen minulosti, ale aj zložitosti sveta, v ktorom žijeme dnes.

Občiansky postoj Antona Babonyho je preto vysoko aktuálny a nadčasový aj v súčasnosti. Je na nás, na ktorú stranu sa postavíme v čase eskalácie vojnového konfliktu v blízkosti našich hraníc. V čase, kedy Nemecko a Európa opäť začínajú horúčkovito zbrojiť a zvyšovať vojenské výdavky namiesto toho, aby rozvíjali vzájomne výhodnú obchodnú spoluprácu. Stále totiž platí historická pravda, že s Rusmi je lepšie obchodovať, ako s nimi bojovať. Prípadná tretia svetová vojna by už totiž nemala žiadnych víťazov.